Pred realitou je ťažké sa skrývať.

 Nech už urobíš čokoľvek. Ste usilovný pracujúci, dobrý študenti, vytrvalý športovci alebo dobrá matka. Venujete sa čítaniu, sledujete relácie, pestujete zeleninu na záhradke, zajedáte úzkosť alebo skrátka len robíte to, čo máte. Každý z nás, musíme dýchať, musíme piť; jesť, musíme cítiť lásku; blízkosť druhých ľudí, musíme nejako žiť. A v tom všetkom vidím skrytý problém.

Ako len môžeme žiť všetci naraz a všetci tu, keď medzi nami panuje akási povrchnosť? Pozeráme sa jeden na druhého, vnímame sa, k tomu sme boli ako ľudia stvorení, tak prečo je to tak, že niekto je nedokonalý a iný áno? Dokonalosť-znamená nájsť svoje najlepšie kvality, akých sme schopní dosiahnuť. Ja viem, viem, že nemusí ísť o kvality telesné, ale veď-telo, to sme my. Ako len môžeme niečo tak dôležitého ignorovať ?! To je tiež jeden z dôvodov, prečo existujú choroby ako anorexia či bulímia. Ale nie je aj iná možnosť? Vyrovnať sa s vlastným telom. Prijať ho. Aj teraz sa mi to zdá nemožné. Ako len môcť byť taký extrém ...

Možno, že každá z nás si pripadá ako extrémne tučná bytosť. Čo tučná, ide o tú pudovosť; živočíšnosť. Ide o to, že sa hanbíme za svoje telá. Za to, ako nedokonale vyzerajú. Na rozdiel od chlapov si prajeme byť čisté. Očistené od všetkých tých sladkých reklamných pokušeniach. Čisté bez túžby, ale tiež bez života. V živote predsa každý z nás po niečom túži. Niekto túži vyštudovať, niekto túži naučiť sa hrať na klavír, niekto možno po susedke ... a tak ďalej. Ale vždy je to rovnaké-pozerajú sa na vás ako na debila, keď neprejavujú známky ľudskosti. Pritom, nie je snáď chamtivosť a sebeckosť prirodzenou ľudskou vlastnosťou?

Nemôžete sa hnevať na adolescentov, že vzhľad je jedna z najdôležitejších vecí v ich živote. Rozvíja sa ako ich povahová stránka, tak aj stránka fyzická. Nejeden je známy prípad, keď našla dievča cestu k vlastnej rodine až potom, čo si našla stáleho partnera. Čo na tom záleží, že potom mala ešte štyri stálych partnerov ?? Podstatný je ten vzorec. Vzorec rešpektu a správania voči ostatným. Pretože je pravda-nie každý je dokonalý. Napriek tomu všetci žijeme. Mám sa nejako vyrovnať s tým, že som nedokonalá? Ale ako sa potom vyrovnať sa samotných vnímaním reality? Vnímať seba-nechcem to byť ja. To predsa nemôže odstáť bez zmien.

Dnes už takmer každé druhé dievča vyrastá v presvedčení, že byť štíhla a dokonalá znamená viesť šťastný život. Byť dokonalá v práci, dokonalá hostiteľka, milenka; skrátka a dobre, pôsobiť ako vyrovnaná a dokonalá žena. Ideálne miery, ideálne kariéra, ideálny život! A celá toto schému spadá pod trend dnešnej demokratickej doby, ktorá hlása, že žena má byť predovšetkým nezávislou a samostatnou osobou. Hoci sa ženám podarilo prepracovať sa do vedúcich pozícií, podnikať, presadiť si svoje názory a získať tak svoje miesto aj medzi mužmi, stále je tu niečo, proti čomu sa nemôže žiadna normálna žena postaviť. Tým je práve kult štíhlosti. Pravdou je, že žena má byť jemná bytosť. Krehká, jemná-to je totiž presne to, čo robí chlapa chlapom vedľa takej kvetinky. Na čo ochraňovať ženu, ktorá si vlastne poradí sama. Taká žena je veľmi dobrým vzorom pre manželstvo. Avšak keď sa nájde žena šikovná, ktorá sa hoci len pracovne prejavuje schopnejšie než  muži, začnú ju diskriminovať. (Ak teda nenapĺňa kult krásy.) 

Tu sa dostávame k hlavnému problému negatívneho pôsobenia úplne normálnych a obyčajných žien na pracovitého muža. Tým je mužská ješitnosť.

Ženy sú dokonalé, ale rozhodne nie tým, že merajú v páse 60 cm alebo tým, že sa naučia naspamäť hlúpu básničku. Sú predovšetkým chytrými a talentovanými bytosťami, ktoré rodia deti a utierajú zadky svojim zvrhlým synom. Ony sa obetujú, aby ich deti boli lepšími; však márne. Pravdou je, že tými schopnejšími budú muži a keby snáď neboli, musíme im ponechať ten pocit, že sú. Hoci to nemusí byť celkom jednoduché, máme právo rozhodnúť sa, čo budeme vo svojom živote robiť a začať na sebe pracovať. Iste sa nájdu takí ľudia, s ktorými si budeme rozumieť, hoci nevážime 40 kíl. Máme právo zvoliť si svoj život. Nech stojí za to žiť.