Ako príroda skrotila ľudskú domýšľavosť

Začalo to v praveku. Alebo vtedy, keď začal po Zemi chodiť prvý človek. Už v tých dávnych dobách si začínal podmaňovať prírodu. Najprv síce len tak jedol voľne opadané plody, vyhrabával korienky a zbieral bobule. Na tom by nebolo nič divného, ​​pretože úplne rovnako si hľadali potravu aj ostatné zvieratá. Lenže po nejakom tom milióne rokov nastala zmena. Človek, tento krát  už bližšie aspoň trochu tej podobe,  ako ho poznáme, sa začal "vŕtať" do prírody. Naučil sa používať oheň, naučil sa, ako to urobiť, aby nevyhasol. A tiež sa začal učiť, ako obrábať pôdu a ako z nej získať maximálnu možnú úrodu. Snáď už niekedy v tej dobe začal tiež loviť. A krotiť. A zabíjať ... Pravda, najprv len preto, že by inak neprežil v už tak krutých podmienkach, ale postupom času sa táto "idea" – zabijem, len keď musím - zvrhla na "zabijem, pretože ma to baví". Ale to už som asi tak o niekoľko milión rokov ďalej.
Ale prečo nie? Poďme sa pozrieť: začneme trebárs v Egypte. Tam sa ľudia báli záplav. A tu už vidíme prvý príklad toho, ako príroda "školila" domýšľavý ľudskú rasu. Čo nebolo dobre priviazané ste mohli nájsť v delte Nílu. Kto pred vodou neutiekol, sa utopil. A takto sa príroda snažila brániť vždy. Možno, že by som mohla uviesť aj jeden príklad zo Starovekého Grécka. Čo napríklad taký Ikaros? Otec mu hovoril: "Nelietaj vysoko, roztečie sa ti vosk na krídlach a spadneš." Môžeme trikrát hádať, čo Ikaros urobil. Letel samozrejme vysoko, krídla sa mu rozpadli a on sa zabil. Lenže tento príbeh je len bájkou, však ako príklad poslúžil veľkolepo.
Keď si vezmeme Japonsko. To je veľmi ľudnatá krajina. A tí ľudia musia tiež niekde bývať. Preto sa v Japonku budujú mrakodrapy. Lenže príroda bola a stále koľkokrát je proti tomuto trendu. Príroda sa bráni. Ako? Zemetrasením. A potom prežijú len tie najlepšie postavené domy. Opäť je to trest za ľudskú domýšľavosť. Ale poďme sa zo Zeme zapadajúceho slnka vrátiť k nám domov - do Slovenskej republiky. V skorších dobách sa u nás starali o vodné toky, o ich prekladanie a hĺbenie. O čo išlo? Keď niekomu nevyhovovala poloha rieky alebo potoka, tak sa proste pre potok urobilo nové koryto a bolo hotovo. Potom ale prišli zlomové roky a všetci sme videli, ako sa nám príroda pomstila tentoraz. Z dediniek toho veľa nezostalo. Lepšie povedané, takmer nič, okrem zbúraniska a ľudí, ktorí nemajú kam ísť. To sa rieky či potoky nahnevali, vyliali sa z brehov a spláchli všetko, čo im stálo v ceste.          A to sa niekoľko rokov opakuje. Zmena počasia, tam kde bývalo sucho, prší od nevidím do nevidím, tam kde bola zima, je teplo.
Môj názor teda je, že príroda bude vždy tá silnejšia. Nech sa jej už budeme snažiť ublížiť akokoľvek, vždy posledné slovo bude na nej. Vždy to bude ona, kto sa bude smiať naposledy. A ja myslím, že tak to musí zostať, pretože keby príroda neodpovedala a niekedy neskrotila tú "našu" domýšľavosť, tak by sme za chvíľu z našej Modrej planéty mali iba mesačnú krajinu, ako ju poznáme z miest, kde sú hnedouhoľné bane. A to predsa nikto z nás nechce, alebo sa mýlim !?