Zrelosť je umenie žiť v
mieri s tým, čo nemôžeš zmeniť.
Väčšina detí si želá byť hneď dospelými,
ale s odstupom času si človek začne uvedomovať, že byť dospelým neznamená
slobodu a voľnosť, ale skôr opak.
Keď sa opýtate detí na to, či by chceli byť dospelými, dostanete vo väčšine prípadov kladnú odpoveď. Ak rovnakú otázku položíte niekomu, kto už dospelý je, dostanete pravdepodobne odpoveď úplne opačnú. Prečo tomu tak je?
S príchodom dospelosti sa nemení len právo a povinnosti jednotlivca, ale aj vnímanie seba samého. Získate ale aj úplnú voľnosť v rozhodovaní a tiež nezávislosti na rodičoch. Možno si po prečítaní týchto viet hovoríte, prečo by si toľko dospelých prialo byť zase deťmi. Odpovedí môže byť viac. Opustia nás posledné zvyšky detskej naivity a začneme vnímať svet taký, aký celú tú dobu bol. Človek oficiálne dospieva v osemnástich rokoch. Je to "veľký deň", iste by sa mal poriadne osláviť, zaznamenať do pomyselného kalendára našich dôležitých životných dát, ale prečo?
Počnúc dňom, kedy oslávia svoje 18. narodeniny, môže človek robiť legálne takmer čokoľvek. Možno preto sa mnohí dospievajúci tak radujú, že prekročili túto hranicu.
Tešia sa snáď, až sa poriadne napijú z onej fľaše s etiketou, na ktorej je ozdobným zlatým písmom napísaný názov alkoholu v nej, alebo snáď až vyfúknu z úst cigaretový dym bez toho, aby ich niekto kontroloval a keď aj áno, tak hrdo ukážu, že už môžu. Kto z nich by mohol povedať, že ani jedno neskúsil už skôr? Aký je teda ten pravý dôvod? Snáď je ním ten pocit, nádej, že sa s vami tí ostatní dospeláci začnú baviť ako so seberovnými. Nie každý sa chce ale dospelým stať. Nie každý chce totiž prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy. Možno bude niekto protestovať, že sa ešte necíti byť dospelým, že ešte nechce niesť tú už spomínanú zodpovednosť. Že si ešte stále želá byť dieťaťom. Nikto ho ale nebude počúvať. "Raz si dospelý, tak sa podľa toho správaj!"
Niekto si predstavuje dospelosť ako lyžiarsky skipas. V deň osemnástich dôjde na pomyselných lyžiach k vleku, priloží skipas k senzoru, ale namiesto počtu bodov, podľa ktorého odhadujeme zostávajúci počet jázd, sa tu objaví nápis TERAZ SI DOSPELÝ a zoznam všetkých skvelých vecí a možností, ktoré má dospelý človek.
Niekto iný ju možno vidí ako prísnu dámu v čiernom kostýme s vlasmi zviazanými v drdole, z ktorého ani jeden nesmie vytŕčať, pery stiahnutým do úzkej čiarky a s elegantným kufríkom v pravej ruke. S kufríkom plným pravidiel a príkazov, ktoré odteraz musia dodržiavať.
Dospelosť začína, keď chce, nepýta sa, či je na ňu človek pripravený, či už je zrelí prijímať rozhodnutia či výzvy alebo nie. Ale znamená dospelosť aj to, že sme naozaj zrelý vo veciach čo prídu? Je zrelosť daná vekom, alebo ju vieme docieliť skúsenosťami v živote. Je adekvátne posudzovať ľudí podľa veku? Nemyslím si to. Nie každý dospelý či už má 18 alebo 30 je aj zrelý na všetky úkony. Či už o starostlivosť voči blízkym, zodpovednosti o svoje veci, deti, rodinu, peniaze. Niekedy je zrelý človek aj veľmi mladučký vďaka životu a prekážkach, ktoré mu pripravil život do cesty. Po prečítaní príbehov o ľudskom nešťastí, kde chlapec, ktorý mal osem rokov a staral sa o svoju veľmi chorú mamu, vychovával svoju ročnú sestru, upratoval, naučil sa variť, prať a popritom sa učil čítať a písať, alebo pätnásť ročné dievča, ktoré žilo so svojou starkou a opatrovala ju, lebo už bola ležiaca, naučila sa pichať jej inzulín a kontrolovať hladinu cukru som dospela k záveru, keby mi ich predstavili a nevedela by som ich príbehy, povedala by som, že sú to len deti, čo nič o živote nevedia. Ale to, že sú zrelý a majú čo o živote povedať by som nikdy nepovedala. Vedia sa obracať v živote, kráčať úskaliami a zvládajú život bravúrnejšie ako hocikto iný z dospelých. Prevzali ťarchu zodpovednosti a stali sa zrelými ľuďmi, ktorý si môžu povedať že si svoje .
Keď sa opýtate detí na to, či by chceli byť dospelými, dostanete vo väčšine prípadov kladnú odpoveď. Ak rovnakú otázku položíte niekomu, kto už dospelý je, dostanete pravdepodobne odpoveď úplne opačnú. Prečo tomu tak je?
S príchodom dospelosti sa nemení len právo a povinnosti jednotlivca, ale aj vnímanie seba samého. Získate ale aj úplnú voľnosť v rozhodovaní a tiež nezávislosti na rodičoch. Možno si po prečítaní týchto viet hovoríte, prečo by si toľko dospelých prialo byť zase deťmi. Odpovedí môže byť viac. Opustia nás posledné zvyšky detskej naivity a začneme vnímať svet taký, aký celú tú dobu bol. Človek oficiálne dospieva v osemnástich rokoch. Je to "veľký deň", iste by sa mal poriadne osláviť, zaznamenať do pomyselného kalendára našich dôležitých životných dát, ale prečo?
Počnúc dňom, kedy oslávia svoje 18. narodeniny, môže človek robiť legálne takmer čokoľvek. Možno preto sa mnohí dospievajúci tak radujú, že prekročili túto hranicu.
Tešia sa snáď, až sa poriadne napijú z onej fľaše s etiketou, na ktorej je ozdobným zlatým písmom napísaný názov alkoholu v nej, alebo snáď až vyfúknu z úst cigaretový dym bez toho, aby ich niekto kontroloval a keď aj áno, tak hrdo ukážu, že už môžu. Kto z nich by mohol povedať, že ani jedno neskúsil už skôr? Aký je teda ten pravý dôvod? Snáď je ním ten pocit, nádej, že sa s vami tí ostatní dospeláci začnú baviť ako so seberovnými. Nie každý sa chce ale dospelým stať. Nie každý chce totiž prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy. Možno bude niekto protestovať, že sa ešte necíti byť dospelým, že ešte nechce niesť tú už spomínanú zodpovednosť. Že si ešte stále želá byť dieťaťom. Nikto ho ale nebude počúvať. "Raz si dospelý, tak sa podľa toho správaj!"
Niekto si predstavuje dospelosť ako lyžiarsky skipas. V deň osemnástich dôjde na pomyselných lyžiach k vleku, priloží skipas k senzoru, ale namiesto počtu bodov, podľa ktorého odhadujeme zostávajúci počet jázd, sa tu objaví nápis TERAZ SI DOSPELÝ a zoznam všetkých skvelých vecí a možností, ktoré má dospelý človek.
Niekto iný ju možno vidí ako prísnu dámu v čiernom kostýme s vlasmi zviazanými v drdole, z ktorého ani jeden nesmie vytŕčať, pery stiahnutým do úzkej čiarky a s elegantným kufríkom v pravej ruke. S kufríkom plným pravidiel a príkazov, ktoré odteraz musia dodržiavať.
Dospelosť začína, keď chce, nepýta sa, či je na ňu človek pripravený, či už je zrelí prijímať rozhodnutia či výzvy alebo nie. Ale znamená dospelosť aj to, že sme naozaj zrelý vo veciach čo prídu? Je zrelosť daná vekom, alebo ju vieme docieliť skúsenosťami v živote. Je adekvátne posudzovať ľudí podľa veku? Nemyslím si to. Nie každý dospelý či už má 18 alebo 30 je aj zrelý na všetky úkony. Či už o starostlivosť voči blízkym, zodpovednosti o svoje veci, deti, rodinu, peniaze. Niekedy je zrelý človek aj veľmi mladučký vďaka životu a prekážkach, ktoré mu pripravil život do cesty. Po prečítaní príbehov o ľudskom nešťastí, kde chlapec, ktorý mal osem rokov a staral sa o svoju veľmi chorú mamu, vychovával svoju ročnú sestru, upratoval, naučil sa variť, prať a popritom sa učil čítať a písať, alebo pätnásť ročné dievča, ktoré žilo so svojou starkou a opatrovala ju, lebo už bola ležiaca, naučila sa pichať jej inzulín a kontrolovať hladinu cukru som dospela k záveru, keby mi ich predstavili a nevedela by som ich príbehy, povedala by som, že sú to len deti, čo nič o živote nevedia. Ale to, že sú zrelý a majú čo o živote povedať by som nikdy nepovedala. Vedia sa obracať v živote, kráčať úskaliami a zvládajú život bravúrnejšie ako hocikto iný z dospelých. Prevzali ťarchu zodpovednosti a stali sa zrelými ľuďmi, ktorý si môžu povedať že si svoje .
A na záver
len jeden spomínaný citát:
Zrelosť je umenie žiť v mieri s tým, čo nemôžeš zmeniť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára