Existuje šťastie, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.

Existuje šťastie, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.  Šťastie je krásna vec. Tak sa to spieva i v pesničke. Je taká krásna, až vyčarí na tvári príjemný úsmev, vyvolá lesk v očiach a dovolí nám pozerať sa na svet s radosťou. Je to vyjadrenie akéhosi stavu, keď máme chuť do života a starosti nás obliehajú čo najmenej. S týmto pojmom sa ľudia stretávajú už od dávnych čias, pričom sa nám javí ako nejaká hodnota, ktorú niekto v danom čase má a niekto nie. A tak je to zachované i doposiaľ. V súčasnosti sa však za šťastných ľudí považujú hlavne takí, ktorí disponujú dostatočným bohatstvom. Z toho nakoniec vyplýva nádherný život plný fantastických ale neplnohodnotných vecí, no zároveň plodiaci závisť a nenávisť iných. Takíto závistlivci uznávajú tiež nesprávne hodnoty, pretože sa pozerajú slepými očami. Vnímajú len povrchné veci, nejdú do hĺbky duše a nechcú si uvedomiť jednu dôležitú vec. A to je fakt, že aj oni sú v skutočnosti šťastní a možno ešte šťastnejší než nejaký bezduchý milionár. Nemôžeme predsa považovať za úspech a radosť drahé auto, milióny na konte, prepychový dom so záhradou alebo bohatých rodičov. Každý človek sa narodí šťastný. Záleží už len od neho, aký rebríček hodnôt si zvolí. Ak niekomu nestačí, že býva v zariadenom dome, či byte, že má vlastnú izbu, má čo jesť, kam ísť, má oporu v rodine a je zdravý, potom sa správa povrchne. Ja sama sa pomerne dosť často zaoberám otázkou tohto veľkého fenoménu. A prišla som na to, že som v podstate šťastná. Je krásne, že chodím do práce, kde mám mnoho priateľov, že môžem behať, chodiť na prechádzky a stretávať sa s ľuďmi, s ktorými mi je dobre. A keď pôjdem ešte hlbšie, môžem sa oprieť o fakt, že vôbec vidím, počujem, že mi bije srdce, že viem hovoriť. Už len tým by mal byť človek šťastný. Tak sa stalo, že som si k tejto problematike vytvorila svoje krédo: Nesťažuj sa na obhryzené nechty človeku, ktorý nemá ruky. Človek si teda naozaj nevie vážiť to, čo má. Nevie si uvedomiť, čo je preňho v prvom rade dôležité. Ako by len bol slepý človek rád, keby naraz mohol vidieť. Keby dokázal uzrieť ľudí, zvieratá, trávu, stromy, vtáky a slnko na oblohe. To však neplatí pre nás, tých, ktorí to dokážeme a považujeme to za samozrejmosť. Nás nezaujímajú druhí ľudia, ani zvieratá, vtáky či nebodaj slnko. My sa sústredíme radšej na iné, lákavejšie ciele. Ciele, ktoré často ničia charakter a zdanlivo robia ľudí šťastnejšími. 
Nechcem tým tvrdiť, že by ma nepotešila chalupa alebo dávno túžobný podnik kde by som piekla a varila, každý deň. To, že ju nemám, však neznamená, že nie som so svojím životom spokojná, lebo stále môžem dúfať a veriť že sa to raz podarí. Práve naopak a snažím sa ceniť si to, čo mám. Ranilo by ma až to, keby mi napríklad ochrnuli nohy a nemohla by som jazdiť, alebo keby som prišla o niekoho z mojej rodiny a priateľov. Keď si toto všetko nanovo uvedomím, znova nadobúdam presvedčenie o svojom príjemnom a vydarenom živote. Možno i Goethe myslel svojím výrokom čosi podobné. Ako umelec totiž vnímal svet inak a takisto inak možno vnímal aj ľudí, ktorí bažili po bohatstve, po peniazoch v snahe dosiahnuť tým svoje celoživotné šťastie. Skutočné šťastie? 
Takisto je hlúpe, ako si ľudia čítajú horoskopy, aby zistili, či budú mať úspešný deň. Lenže keď sa vrátia z práce, naobedujú sa, ľahnú si na pohovku pred televízor a spokojne prežijú zvyšok večera, nestane sa vôbec nič. Aká škoda, nemali dnes šťastie. To je však veľký omyl! Každý takto prežitý deň musí byť aspoň trochu šťastný. Veď toho človeka nezrazilo auto, nevyhodili ho z práce, neodišla od neho žena a nestalo sa nič podobné, čo by mu mohlo znepríjemniť deň. Prečo si ale ľudia nechcú pripustiť, že sú skutočne šťastní? Že šťastie je ukryté aj v maličkostiach? Prečo ho hľadať v pominuteľných veciach? V prvom rade ho treba vyloviť z nás. Lebo ono existuje, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.