Duša

Čo je to vlastne duša? Väčšina z nás si ju predstavuje ako nepolapiteľní dych, bublinku alebo niečo úplne neviditeľného. Nikto nemôže povedať, či duša skutočne je. Vysvetľujeme ju ako život.
Hovorí sa, že keď je niekto zlý a zhýralý, má čiernu dušu. A na druhej strane, keď je niekto milý, prívetivý, priateľský a dobrý, jeho duša je biela ako ľalia. V povestiach, rozprávkach, bájach a ďalších literárnych výtvoroch si ľudia upisovali duše diablovi.

Úryvok z Fausta :

„Faust: Čo teda chceš?
Mefistofeles: Len to, že po čase uplynutí hodláš sa svojej duše a tela vzdať.
Faust: Počkaj trochu, to k zamysleniu núti. Do neba nechcem, nie je o čo stáť. Stále tie zbožné spevy počúvať. A telo stratím tak či tak. Po kratšej, alebo trochu dlhšej dobe, skončíme beztak všetci v čiernom hrobe. Ale stratiť svoju dušu docela?
Mefistofeles: A čo by si robil s dušou bez tela? ...“

Duša sa teda všade brala - vlastne doteraz ešte berie - za hmotný úkaz. Ako som už napísala, je to také vdýchnutie života. Možno zázrak.
Nad otázkou rozdelenia duše sa mi chce smiať. Príde mi hlúpe rozdeľovať naše vnútro, naše myslenie, náš život s názvom duše na rôzne druhy. My ľudia máme dušu rovnakú ako pes, ako mačka čo nám spí v lone, ako myš, ako žralok, ako chrobáčik aj ako opice, z ktorej vlastne pochádzame. Iba to že dokážeme o trochu viac myslieť než ak iní tvorovia, nás nestavia do postu, ktorý by mal zvýhodnený život. Nemôžeme rozhodovať o životu ostatných tvorov, aj keď to mnohí z nás robia denne. Nemáme právo tvrdiť, že náš život je dôležitejší ako ten, čo majú iní.
Keď sa narodíme, každý dostane dušu "bielu". Až naše skutky rozhodnú o tom, aká duša bude. Ako sa budeme správať, záleží len na nás. Duša je teda iba len odrazom nás samých. Zobrazuje naše vlastnosti i myšlienky. Môže sa meniť. Je radostná i smutná.
Zvieratá podľa mňa nemôžu mať dušu "čiernu" a "bielu", ako sa to nazýva. Zvieratá nie sú zlomyseľné. A zlými sa stávajú len kvôli človeku, ktorý im ublížil.
My ľudia máme z celej živočíšnej ríše tú najčernejšiu dušu, pretože sa nám vďaka našim schopnostiam otvárajú cesty, ako byť pochvalou krajiny. Môžeme konať tiež dobrodenia, namiesto toho len ničíme životy zvierat. Devastujeme. Navzájom sa zabíjame.
Je len na nás - vás, ako naložíme so životom. Akí budeme. Ako sa postavíme k svetu. Akú budeme mať dušu ... Ľudská duša je ako porcelánová váza. Môžeš ju oťukávať, no ak raz udrieš silnejšie, rozbiješ ju.

A na záver jeden citát:

Ako sa zlato a striebro vážia v priezračnej vode, duše sa vážia v mlčaní. Vyslovené slová zavážia iba vďaka tichu, v ktorom sú ponorené. Maurice Maeterlinck