Bol raz jeden život

Bola som rada, že žijem. Veriť mi nemusíte, ale ja vám hovorím pravdu. Chcela som „zachrániť svet“, ale som pochopila, že sa ho zachrániť nedá. Jediná moja chyba bola, že som tomu verila tak dlho a stratila skoro štyridsať rokov svojho života. Ľutovať práve teraz svojich chýb by bolo zbytočné. Nie je to preto, že som sa už vyliečila z márnosti. Pochopila som, že márnosťou bolo všetko, čo som doteraz robila. „Zachrániť svet“. Ako nerozumný nápad! Ale bol môj. Môj sen - a sny, ako mi bolo známe, sú tu len preto, aby sme o nich snívali a nie aby sa plnili. Avšak ja na to prišla neskorom, že sny sú na to aby sme ich snívali a aj si ich plnili. Uvedomujem si, že mi výčitky nepomôžu, tak si radšej nič nevyčítam. A prečo aj? Aby som bola ešte viac frustrovaná ako som? To predsa nemôžem dopustiť! Sama sa úmyselne ničiť nebudem, pretože tých skoro štyridsať dlhých rokov som to robila bez prestania. Nie, ja hovorím - NIE!

Chcela som byť lepším človekom, pomáhať tým ľuďom, ktorí ma skôr zrážali k zemi a brali mi aj tú poslednú štipku nádeje, čo mi ešte zostala. Uvedomila som si, že najväčší chudák nie som ja, ale oni. To oni neveria v nič a v nikoho a keď neveria, tak nemôžu milovať. Ja  som milovala prírodu, zvieratá, aj tých chudákov. Moja láska bola odplácaná iba prírodou a zvieratami, od ľudí sa mi dostávalo iba rán, do ktorých občas niekto hodil soľ. Topila som v mori nepochopenia a bôľu a skoro som už nebola.    Bola a nebola. Zaujíma to niekoho? Iste že nie. Ani mňa už to nezaujíma. Naivita odišla a prišla realita. Realita sebeckosti, pohŕdania a nedôvery. Z láskavého človeka sa stal sebec, ktorý neverí nikomu inému ako sám sebe. Z môjho pohľadu som sa napravila, avšak tí druhí si ho všimli a začali si o ňom rozprávať. To bol začiatok môjho obdivu. Nebol to ale obyčajný obdiv, pretože na jeho adresu neputovali slová chvály, ale tvrdá kritika. Zo všetkých strán bolo počuť: "To je ale sviňa" alebo "Nemá v sebe kúska citu" alebo  "Toto ja by som v živote neurobila." Paradoxom však je, že by to v skutočnosti urobili. Sami si to ale nechcú priznať. Viete, alebo máte aspoň zdanie, prečo odsudzujú práve mňa a nie sami seba? Ja to viem alebo si to aspoň myslím. Je to tým, že by to odo mňa  toho "chudáka" nikdy nečakali. Vlastne som ich prekvapila a im sa to nepáčilo. Zrejme si povedali, že chudák má zostať chudákom. Zmenila som sa a mysleli, že mi to nepomôže. A vidíte, pomohlo.                            V podstate si ešte viac uškodili. Ľudia, ktorí ma predtým zrážali k zemi,  teraz vôbec nezaujímajú a aj keď som im odpustila a nemám na nich ťažké srdce sú mi ľahostajný. V tej dobe som psychicky trpela ešte viac než predtým, keď ma  snáď "nad vodou" držal  optimizmus mojich priateľov. Videli a chápali skutočnosť. Máte dojem, že to bola moja osudová chyba? Ja som si to vtedy možno  hovorila tiež, keď som len  čakala na svoj vlak. Mal málo času na rozmyslenie, napriek tomu sa rozhodla nečakať na ten vlak na koľajniciach ale na peróne. Nastúpila  a odchádzala, ani som nevedela kam.                      Napriek všetkému, čo sa mi kedy stalo, vo mne zostalo trochu nádeje a  z realistky  sa stala opäť optimista.  Teraz by som mohla byť konečne šťastná.

Podstúpil som túto cestu za šťastím, aj keď to pravé a dokonalé šťastie som tak úplne ešte nedosiahla. Nebolo to tým, že by sa ku mne ľudia správali zle, práve naopak. Boli moc milí a veľmi radi počúvali moje rozprávanie o živote. Prvýkrát som získala niečiu obdiv a musím uznať, že sa mi to veľmi páčilo. Avšak  stále mám pocit, že mi niečo chýba .                 Čím som vlastne  Rojkom? Chudákom? Hulvátom? Rozprávačom? 

Nie, stala som sa celoživotným tulákom  života...