Dnes som sa zamyslela ako rýchlo plynie kolobeh dní, týždňov, mesiacov a rokov. Človek sa nestihne obzrieť a zrazu ubehlo more času. Vždy si človek povie však len chvíľku tu prehodím pár slov a bum hodina ubehne ako voda. Ako tak človek sedí a pozerá okolo seba, začne si uvedomovať ten tok času okolo neho, zrazu si uvedomí tu rieku života, súhru náhodných každodenných stretnutí rovnakých ľudí, zažívania rovnakých situácií, pri ktorých často mrazí. A dni plynú niekedy rovnakým pomalým prúdom, niekedy ako dravý vodopád, ľudia sa striedajú, situácie opakujú a človek si nevšimne ako rýchlo zostarol. Kde je, ten čas, čo sme chceli zažiť dobrodružstvá, kde sú tie zážitky s priateľmi toľko plánované. Obzrieme sa okolo seba a zistíme, že suseda, to malé dievčatko s dvoma vrkočmi, je už mladá dáma s priateľom , že susedka, ktorá vždy denne chodievala na trh kupovať čerstvé ovocie, je už postaršia dáma s paličkou, ktorá je vďačná za každé láskavé slovo. Kde, kedy sa toto vlastne stalo? Pýtame sa dokola. Len toť sme skončili školu a mali hlavu plnú snov a zrazu prekračujeme prach veku o ktorom sme ta tajne dúfali že tak skoro nepríde. Zrazu zistíme, že všetko čo sme chceli a čo si priali ostalo len v našich hlavách. Pri pozorovaní ľudí na vôkol sa dá tak mnoho odčítať, kto sa ako má, či je šťastný, či skormútený životom, kto má všetko po čom túžil a kto je na tom zmrznuto . Kde sú tie naše ideály, kde sme si vysnívali mať šťastnú rodinu a tráviť s ňou veškerý čas, zatiaľ čo dnes muž drie ako kôň a žena nútená spoločnosťou musí makať cele dni a noci v obchodoch a uspokojovať náročných ľudí alebo v smradľavých krčmách plných ožranov či prihlúpej mládeže, kde deti sú nútené vídať svojich rodičov len sporadicky. Kam toto všetko vedie? Kam ten čas tak neúprosné letí? Všetci sa ženieme za zárobkom a šťastnou budúcnosťou, ale je toto naozaj to, čo chceme?? O čo krajšie by bolo byť s tými najbližšími bez obáv a strachu s toho, že pre tento hnusný štát prídeme o to najcennejšie čo máme a to ľudskú dôstojnosť?? Sme tak zhýralý mamonárstvom a ideálmi, že zabúdame na to najcennejšie a to na našich najbližších . Dnes nie je nič neobvyklé vidieť a zažiť rozpadnuté rodiny, agresívnych potomkov, drzých a nevrlých ľudí v okolí. Už malé deti zabúdajú na nehu, lásku, úctivosť a pokoru veď to sa už dnes nenosí. Keď si spomeniem na našich dedkov a otcov, aký úctivý boli k ženám a matkám a dnes? Hrôza pomyslieť. Dnes sa omnoho viac ako úcta nosí, kto má čo na sociálnych sieťach zavesené, kto je populárnejší, nosí sa viac krása ako charakter a viac tvrdosť a hrubosť, ako neha a milosť. Dobrý čin je oplácaný výsmeškom a dobro ako také je vždy oplatené zlom. Dnes je doba celkom naopak . Uctievajú sa vagabundi a luhári, zatiaľ čo poctiví úslužný a milý človek je zatracovaný ako podivín. Mrchy majú najlepších mužov a najpodlejší chlapi majú najmilšie baby. Celý svet je jedná veľká zvrátenosť, no tak ako rýchlo plynie čas, dúfam, že táto doba presne tak rýchlo pominie , alebo aspoň niektoré veci s nej.