Človek ako nástroj k záhube ľudstva

   Človek - tvor líšiaci sa od zvierat myslením, možnosťou byť múdrym, vzdelaným, inteligentným, byť na vrchole spoločnosti a "meniť svet". Ako veľmi sa ale naozaj odlišujeme od zvierat? Nie je to skôr menej, než viac? Bojujeme kvôli bohatstvu, závisti, moci, rovnako ako zvieratá? Bijeme sa za svoj názor, ale sme netolerantný voči iným. Používame len úbohý inštinkt. Inštinkt vedený sebectvom a túžbou po prežití. Vyvíjame spoločnosť a techniku, ako to len ide, ale každý jeden krok vpred,  znamená tri kroky späť. Vývin dnešnej spoločnosti je len krok za krokom k zániku ľudstva z dôvodu zahubenia planéty. Čím to je? Ako je to možné? Človek, tak vyvinutá a inteligentná bytosť, vedená takou chabou myšlienkou sebectva: "Je mi jedno, ako sa budú mať ostatní, hlavne, že mne bude dobre." Ani si to neuvedomujeme, ale robíme to podvedome všetci. Veď človek je tak úžasný tvor s možnosťami meniť realitu ...  Všetko môže začať už vo veľmi mladom veku. Viesť dieťa k vzdelaniu, učiť ho múdrosti a prebudiť v ňom túžbu po porozumení, veď je to tak krásne. Každý máme v rukách moc zmeniť svet, tak prečo sa o to nesnažiť?  Sme z rozvinutej krajiny s nekonečnými možnosťami, tak si toho vážme. Nemyslím si, že je na Zemi niekto, kto je stopercentne spokojný so životom, niekto, kto by nechcel niečo zmeniť k lepšiemu, tak prečo konečne prestať len hovoriť a začať konať, vyjadrovať sa silnými činy, nie silnými slovami. Každý môže začať hneď pri sebe, ako som napokon už niekde raz napísala. Vzdelávať sa, zdokonaľovať, zaujímať sa o dianie okolo seba, vyjadrovať sa, komunikovať s ostatnými, odovzdať múdrosť ďalej a ďalej. Každý v sebe máme potenciál niečo dokázať a niečo dosiahnuť, prečo to teda nevyužiť? To sa každý musí rozhodnúť sám. Nikto nemôže čakať, že to za neho niekto urobí, že sa mu úspech začne sypať, len tak z ničoho. Pretože milión pádov a neúspechov je cesta k zlatému úspechu. Každý pád a každá chyba je naša škola a predurčuje nám stúpanie nahor. No len hlupák to hneď pri prvom páde zabalí.  Kam až ľudská hlúposť môže zájsť? Čo nás čaká v najbližšom tisícročí? O tom môžeme len špekulovať, ale za svojím názorom si budem stáť.  Ak všetko pôjde ako doteraz, mierime iba k záhube a konci. História sa zákonite cyklicky opakuje, je to nevyhnutné, takže s dnešnou svetovou situáciou môžeme očakávať tretiu svetovú vojnu. Vojnu atómových a biologických zbraní, ktorá povedie k úplnému koncu. Ľudstvo bude vyhubené a kto nezomrie ihneď, zomrie časom na následky rádioaktivity. Planéta si cestu k životu nájde, to je isté, ale ľudstvo už nie. Planéta sa oklepe od parazitov teraz obývajúcich túto Zem a znovu zrodí sa.     A sme opäť na začiatku. Vývin prvotných organizmov, primitívnych živočíchov a neskôr znovu ľudí. Vývoj pôjde totožne ako doteraz, ale čo bude ďalej, to si naozaj netrúfam ani odhadovať.   Veď si to vezmite - do roku 1800 nás tu bola necelá miliarda. Teraz, na začiatku 21. storočia, nás je cirka sedem miliárd. To je neskutočný nárast. Za dvetisíc rokov o viac ako šesť miliárd. Je dokázané, že Zem nedokáže "uživiť" viac ako dvanásť miliárd ľudí, ale my sa k tomu blížime míľovými krokmi, blížime sa k záhube ... Na záhuby nás predurčujú neustále hranie sa na bohov a matkami prírody, no tá je nenapodobiteľná, je jedinečná, lebo aj napriek nevôli ľudstva sa dokáže postaviť a nájsť si cestu práve na miestach o ktorých by sme si dovolili tvrdiť, že nikdy na nich život nemôže vzniknúť.  A to isté platí aj o nás ľuďoch. Sme zaškatuľkovaný do rôznych skupín, selektovaní pocitmi, výzormi, peniazmi či sociálnymi skupinami, no vždy vznikne medzi nimi anomália a o človeku, ktorý je na prvý pohľad outsiderom sa môže skrývať vynálezca, či básnik. Neposudzujme ľudí, kým ich nespoznáme, ak niečo chceme, nedopusťme aby nám niekto hovoril čo nevieme, čo nedokážeme. Kráčajme hrdo vpred a neubližujme slabším, nenadávajme nesympatickým, neodvracajme sa od chudobných a v prvom rade nekritizujme ľudí, keď sami sme ešte nič nedokázali.