Zamyslenie

  Často vravím životu – nedávaj mi toľko, aby si mi toľko nemohol vziať. No on bol nevyspytateľný – dal mi toho až priveľa. Nebolo to naraz, to by som si určite bola  všimla ale ktovie? Bolo to postupne, a ja som len brala, neuvedomujúc si riziká. Vtedy som ešte netušila, že za všetko sa platí. Darmo budete poučovať niekoho, kto sa v danej situácii ešte neocitol. Človek si uvedomí krízu, až keď sa pod ním prelomí ľad. Dnes už mám dosť skúseností na to, aby som si dovolila tvrdiť, že viem, o čom hovorím. Ako sa mi už zdalo, že som na vrchole šťastia, nečakane som spadla a to veľmi kruto a tvrdo. Ale bolo to naozaj nečakané? Naozaj situáciu nesprevádzajú žiadne viditeľné alebo aspoň načrtnuté udalosti, podľa ktorých by sa dalo určiť, čo bude nasledovať? Naozaj všetko príde bez varovania? Neviem, ale už som prišla na to, že aj šťastia veľa škodí. Je všetko až tak perfektné, že to môže byť už len horšie. S hrôzou som zistila, že čím dlhšie žijem, tým viac strácam všetko, čo (nielen na živote) mám rada. Snažila som sa to vyriešiť. Lenže ako? Veľmi primitívnym spôsobom, ktorý by v afekte napadlo azda každého smrteľníka – a to práve vlastné dobrovoľné ukončenie svojej životnej púte. Nebyť práve ľudí, respektívne človeka urobila by som to. Neviem ale, či to bolo vykúpenie. Neviem, či mi chceli pomôcť, alebo ma nechať potrápiť sa ešte dlhšie na tomto svete... Veď keď sa oni tak dlho trápili, prečo by som si aj ja nemohla vypiť svoj pohár trpkosti bytia až do dna? Prečo by som mala zbabelo utekať? Ale čo ak mi chceli pomôcť? Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo by práve Vám pomohol človek? (Mám dojem, že je ešte horší než čert z rozprávok, ktorý si dáva do zálohy Vaše duše) Ja áno. A to bol dôvod, prečo som nadobudla pocit, že je lepšie nebyť žiadnemu človeku nič dlžný. A tak som sa všemožne snažila vrátiť svoje dlhy rovnakým dielom, ako sa mi dostali. A čo som si vyslúžila? Ľudskú nenávisť... Mala som pocit, že nikdy nepochopím tento živočíšny druh.. A dúfala som v to až kým som nestretla ju vďaka nemu môjho najlepšieho priateľa. On má s ňou zoznámil. Na pohľad sa neodlišovala od ostatných. Lenže jeden pohľad nestačí, tak som sa pozrela ešte raz. Zazrela som záblesk pochopenia, no ešte dlho som sa pohrávala s myšlienkou, či sa mi to iba nezdalo. Bola trpezlivá. Postupne ma prinavrátila do bežného života, ďaleko od mojej priepasti, nadlho zamestnala moju myseľ (volala sa Empatia). A tak, postupom času sa zo mňa stal jeden z nich. Človek, čo nerozmýšľa, tvor bez humánnosti, ktorý ide neochvejne ďalej naschvál nevnímajúc svoje obety, ktoré musel podhodiť, aby sa posunul ďalej, hoci nevedel, kam kráča a ako to skončí. Ale je správne takto žiť? Ďalší obrat v mojom živote spôsobil, že som si musela položiť túto otázku a opäť zapnúť zmyslové orgány, aj keď by som najradšej nič nepočula, nevidela a necítila. Často som rozmýšľala nad tým, ako sa tieto veci vôbec mohli stať, ako som to mohla pripustiť. Bola som to naozaj ja? Táto nezodpovedaná otázka ma dohnala k neuveriteľnej posadnutosti, kto vlastne som a kým som bola, ak som vtedy vlastne BOLA. Nech som sa snažila akokoľvek na to prísť, stále sa mi nedarilo, nemala som ani najmenšie tušenie. Možno to Pánboh zariadil tak, aby tí najhĺbavejší jedinci, ktorým zíde na um nad čímsi takýmto premýšľať, na to neprišli. Príčiny môžu byť rôzne, o ktorých však nechám rozmýšľať ostatných. Postupne som však zisťovala, že môj život sa ubral nesprávnym smerom a extrémnou rýchlosťou. Možno to tak urobili schválne, aby, keď počas jazdy, kým sa to dá ešte odvrátiť, som to nezistila a nepohla kormidlom. Zatiaľ čo ja som rozmýšľala v krajine transcendentálna, zabudla som vnímať naozajstný svet. Až teraz som si uvedomila, prečo ľudia vedia, že je lepšie nerozmýšľať – radšej premárnia svoj život celkom iným spôsobom. Ťažko však povedať, čo je správne, pretože pravda je veľmi relatívna. Možno ak by som sa nad tým trocha viac ZAMYSLELA, vyvodila by som nejaké zmysluplnejšie závery, no čo z toho, ak by ma potom uvrhli do zatratenia a pochopili až o niekoľko storočí? Jedno ale viem s úplnou presnosťou. Tým čím som prešla, tým bahnom čo som sa brodila som vyšla ako iný človek, ktorý už nemusí sedieť zo zvesenou hlavou a premýšľať o živote. Som človek, ktorý vie, že všetko zlé sa udialo k zrodeniu toho, že som na ľudí neutrálna, nehrniem sa do prvej pomoci a záchrany sveta a nebažím po centrálnom úspechu  a obdivu, stačí mi , keď najbližší priateľ a človek povie že je rád že som . A tým zakončím moje písanie, šťastie nepríde k tým, čo si n nevedia vážiť každej maličkosti.