Diviť sa dá tomu, že sa je ešte stále  čomu diviť.

"Páni! Pozeraj! To je, čo ?!" 

Poslednú dobu sa ku mne hrnú tieto slová doslova prúdom. Pýtate sa odkiaľ? Odvšadiaľ! Počujem  na ulici, v práci, na internete  alebo dokonca aj v televízii.                                                 Na každom rohu počujem "Hej, predstav si ..." alebo "No nie, ono to fakt funguje!" a potom zase "Nemôžem veriť vlastným očiam!" Nikdy som sa týmto fenoménom nezaoberala dosť dôkladne alebo som ho dokonca ani nevnímala, ale zrovna teraz som narazila na tento aforizmus a uvedomila si, ako veľmi sa vlastne všetkému čudujeme a čo nás všetko prekvapí. Je to až neuveriteľné, koľko vecí, udalostí či ľudí nás dokáže prekvapiť počas jedinej krátkej hodiny! Ba čo viac, počas len na minúty. Ale ako dlho sa vlastne dokážeme ešte čudovať? Budeme sa snáď čudovať donekonečna?  Ťažko povedať, kde má "divenie sa" svoj počiatok. Mohlo by to byť už vtedy, keď Boh stvoril svet. Však si predstavte, ako sa asi Adam musel čudovať, keď mu do pokojného raja spadlo z neba niečo ako Eva. Alebo pôjdeme iným historickým prameňom až do onej doby, kedy mimozemšťania zanechali na tejto planéte omylom zárodok primitívneho života, aby sa potom po niekoľkých rokoch vrátili a nestačili sa čudovať, čo to tu vyrástlo. Týchto teórií možno nájsť milióny. Každý národ, každé náboženstvo má tú svoju, a to jednu viac udivujúcu než druhú. Môžeme udivene pozorovať počas celého historického prúdu času. Rimania sa čudovali ... Gréci sa čudovali ... Egypťania sa divili ... A ako  všetci skončili! Tak kedy sa konečne už prestaneme čudovať? Je to vlastne prirodzená reakcia na niečo, čo nás nejakým spôsobom prekvapí či vyvedie z miery. Čuduje sa takmer každý. Je jedno, či je ten človek chytrí či hlúpy ako poleno, pretože rovnako sa nakoniec bude čudovať. Diviť sa dokonca môže napríklad aj zviera alebo akákoľvek živá bytosť na tejto či inej planéte. Z toho vyplýva, že "divenie sa" je vlastne známka toho, že žiadny človek či iný živočích nie je vševediaci a že nikto nedokáže predvídať všetky udalosti, ktoré sa stanú či nestanú.  A na čo sa to vlastne čudujeme? Dôvodov je niekoľko. Diviť sa môžete kolegovi, ktorý povedal alebo práve predniesol niečo "veľmi chytrého" a vlastne tým vyriekol niečo ako "Hej, pozri, ako som blbý!" Alebo sa môžete čudovať treba tomu, že chleba, ktorý je z jednej strany namazaný maslom, vždy dopadne na tú "bohatú" stranu. A tiež to, že tá susedova mačka dopadne vždy na všetky 4 nohy, keď ju omylom zhodíte z poslednej poschodia paneláku. Inak sa tiež môžete diviť nad tým, že vám stále chodia účty z finančného úradu, aj keď predsa všetko platíte tak poctivo, ako to len ide. Ale potom žasnete ešte viac, keď vám na dvere niekto zaklope a predstaví sa ako exekútor. Skrátka, diviť sa môžete prakticky čomukoľvek. Dokonca aj tomuto článku

Poslednou dobou sa však stretávam s úplne odlišným typom čudovania sa. Jedná sa o sarkastické či ironické čumenie, ktoré má za úlohu zosmiešniť či iným spôsobom zhodiť niečo, čo niekto predniesol. Najčastejšie sa stretávam s frázami ako "Nehovor!" alebo "Nie, vážne?" a tiež "To Fakt?" Na jednu stranu mi to pripadá pomerne normálny spôsob, ako vyjadriť niekomu, že už by si mohol nechať "tieto" veci pre seba, ale zase na druhej strane ma udivuje, ako často sa tejto sarkastické verzie užíva. A nemyslím si, že je to preto, že by sme hovorili o veciach, ktoré nikoho nezaujímajú, ale je to tým, že sa z divení stal fenomén, ktorý jednoducho nemožno zastaviť.          

                                                                                                                                                                             Takže potom vlastne ani nie je udivujúce, že sa stále je čomu diviť.                                                Veď my sa vlastne prestať čudovať ani nechceme ...