Čím to je, že práve tí najsmutnejší, bývajú práve tí, čo nám podarujú úsmev a dobrú náladu?

Začnem jedným známym citátom, kde sa uvádza: nikdy nehovor o človeku, ktorý sa smeje, že je šťastný, nikdy nevieš, či nepreplače celú noc, aby sa mohol cez deň usmievať. Koľko ľudského nešťastia sa v posledných dňoch motá po ľuďoch, tragédií, chorôb, úmrtí. Neobchádza to mladých a čo je najhoršie malých detí. Sme naozaj tak ponorený do rýchleho tempa života, že neustriehneme svoj život? Sme ľahostajný nie len voči iným ale hlavne voči sami sebe. Pýtam sa čo sa stalo s dnešnými deťmi, kde je ich bezprostrednosť a dobrota, radosť a hravosť? Ale aj v nás dospelých sa donedávna skrývala detskosť, hravosť. Sme tak hnaný peniazmi, problémami, agresivitou a asertivitou že zabúdame na to najhlavnejšie. Byť aspoň trochu deťmi. Nie je nad to keď sme v spoločnosti správnych ľudí a dostaneme nápad, zahráme sa karty, človeče, alebo iné spoločenské hry. Ako nám zrazu pookreje tvár, duša. Zahodíme starosti a už sa v nám prebúdza súťaživosť, hravosť, detskosť a smiech. Koľko smiechu je zrazu okolo nás, strhávame ľudí v okolí a zrazu celé okolie je hore nohami. Ľudia sa zbiehajú čo sa robí keď je všade okolo  toľko hurhaju a tu zrazu vidia ako sedia traja muži pri stole a hrajú vojnu s kartami a so slzami od smiechu sa predbiehajú kto koho nabije, alebo od vedľa počuť ženskú smiech zadúšajúc sa v slzách pri hraní obyčajného meno, mesto, zviera, vec. Zrazu si človek uvedomí, že na spojenie ľudí nie sú potrebné milióny ale obyčajná detská hra.  No každý jeden ktorí sa tu hrá zvádza tu svoju vnútornú vojnu. Je to sila osobnosti vedieť sa odosobniť a podať obdivuhodný výkon zabudnutia . Vezmime si také dieťa ako vzor. Čo všetko musí vedieť , aký boj vnútri seba bojuje, keď sa snaží plačom zaujať a mi mu nerozumieme, ako sa snaží komunikovať , ako sa snaží naučiť sa chodiť a nevzdáva sa ani po milióntom páde, keď niečo veľmi chce a žiada a musí vynaložiť nemalé úsilie aby to získalo . A potom tá jeho bezprostrednosť keď mu je smiešno – smeje sa, keď je hladné – napapá sa, keď sa chce hrať – hrá sa. Nepotrebuje sa pretvarovať a robiť niečo čo nechce . Koľko pocitov v sebe vydá pri obyčajnej hre. Akú predstavivosť má keď s obyčajnej krabičky a panáčika si vie vytvoriť svoj svet. Začnime si aj my nepripúšťať si stres a nervozitu. Naučme sa nechať starosti s prace  v práci, stres z ulice pred dverami a naučme sa hovoriť o pocitoch. Veď ako sa hovorí, že nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie, dokážme povedať čo nás trápi, ak sme smutný požiadajme o objatie a súcit, ak sa chceme vyrozprávať – naučme sa počúvať , ak chceme plakať naučme sa byť aj iným ramenom a ak sa cítime veselý naučme sa o ten úsmev podeliť, lebo ak darujeme úsmev , neporiešime problémy sveta ale vyčaríme úsmev tam kde veľmi chýbal. Začnime sa zaujímať o pocity a starosti druhých. Ak darujeme svoj čas druhým čo i len na chvíľočku, darujeme im viac ako čokoľvek iné, pretože nič nevieš nahradiť to, ako práve tú chvíľu ktorú si mu daroval.

A na záver už len jeden citát: Nikdy nie sme dostatočne starí na to, aby sme sa nevedeli zahrať.