Každé poznanie sa rodí z pochybností.

S citátom o tom, že kde končí myslenie, začína viera, mi úzko súvisia slová, ktoré povedala Marie von Ebner- Eschenbachová: „ Každé poznanie sa rodí z pochybností a rastie vo viere“. Kde asi končí myslenie a začína viera, teda o hranici medzi týmito dvoma fenoménmi. Podstatné by však bolo uvedomiť si, čo sa pod pojmom myslenie skutočne myslí, kedy sa myslenie rodí a kedy prerastá do viery. 
Ako asi vzniká myslenie? Človek začína poznávať, uvedomovať, všímať tento svet, vytvára si o ňom určitú predstavu, istý svetonázor, cez priezor vlastnej subjektivity teda vníma tento svet, jeho jednotlivé predmety a javy vôkol neho. Pochybuje o tom, že jeho pohľad na svet a javy, ktoré ho obklopujú, je jediný správny. Všíma si vlastnosti rovnaké, podobné, rozdielne a začína s ich postupnou klasifikáciou a vytváraním abstraktných pojmov, kategórií, do ktorých jednotlivé pojmy zatrieďuje, kategorizuje... Ľudská bytosť nekoná ako ostatné živočíchy, tým myslím pudovo a inštinktívne, ale premyslene, vedome, prostredníctvom, rozumu, na čo mu slúži mozog na kvalitatívne vyššej úrovni v porovnaní s ostatnou živou prírodou. 
Človek prírodu poznáva, čo znamená, že sa postupne prepracúva k podstate informácie. Práve vtedy začína myslieť, teda rozumom sa dopracúvať k podstate, k odhaľovaniu vecí. Keďže schopnosť myslieť je len vloha, treba ju bezpodmienečne rozvíjať, ak sa má jej úroveň a rozsah stále zvyšovať na čo vyššiu úroveň. S pomocou myslenia si teda človek začína vytvárať predstavu o svete samom. Myslenie sa postupne diferencuje od tých najjednoduchších foriem, vlastných malému dieťaťu od najútlejšieho veku, až po vysoko abstraktné a filozofické úvahy o zmysle života, transcendentne, a pod. Medzi myslením a vierou jestvujú dva dôležité aspekty: filozofia a veda. Všetky tieto zložky sa vzájomne ovplyvňujú. Filozofia presahuje do vied, nastoľuje totiž otázky, na ktoré odpovedá veda. Veda sa myslením prepracúva k podstate javov a dokáže ich využívať v prospech ľudstva. No tam, kde si nie je schopná pomôcť rozumom, ostáva len veriť. Filozofia kladie otázky. 
Myslenie však predstavuje zovšeobecnený obraz skutočnosti, odraz podstatných vlastností, príčinných vzťahov a zákonitých súvislostí. Čím sa líši ľudská bytosť od ostatných živočíšnych druhov? Tým, že prekračuje zmyslové poznanie rozumovými pojmami, súdmi a úsudkami. Preniká za javovú podobu sveta a zmocňuje sa jeho podstaty. Rozumové poznanie reprezentuje logickú reprodukciu sveta. nástrojom logického poznania je pojmotvorná činnosť, teda schopnosť čítať vnútri vecí. Každý človek má vyvinutý istý stupeň myslenia. Záleží však na jeho rozsahu a stupni.

Či sú to len otázky spojené s jeho prežitím a s ukájaním denných potrieb, ktoré sa prejavujú prostredníctvom nižších citov, teda emócií spojených s pocitom hladu, strachu, spokojnosti, teda city nevlastné len človeku, ale aj všetkým živým bytostiam, alebo aj prekračuje toto a prím uňho hrajú vyššie city, čím mám na mysli isté intelektuálne, estetické a mravné, teda etické hodnoty, ktorými sa človek vyčlenil od ostatných primátov. Či sa dokáže zamýšľať nad problémami iných, spoločnosti, do akej miery ich dokáže hodnotiť a riešiť, alebo aspoň pokúsiť sa nájsť vlastný názor, zaujať stanovisko k danému problému. 

Tým sa priezor vlastnej subjektivity začína strácať, lebo si začína uvedomovať svoje miesto v spoločnosti, začína sa niekam kategorizovať a niekam patriť, uvedomovať si istú časovosť sveta, do ktorej je on ako jedinec zaradený, istú kauzálnosť vzťahov , príčin a následkov. Tým, že spoznáva ľudí, komunikuje s nimi na vyššej úrovni než len rozprávaním sa o tom, čo bolo včera na večeru a čo bude zajtra na obed, spoznáva, že na svet jestvuje aj iný názor než je ten jeho. Názor tohto sa tak pod vplyvom iných začína korigovať, hľadá, kompletizuje, triedi, zoraďuje, utvára si isté životné priority pod vplyvom iných ľudí.
To sú pre človeka tie najdôležitejšie a najpevnejšie piliere, o ktoré sa môže objektívne poznanie opierať. Nejde tu teda o skúsenostné poznatky, ale o také, ktoré sú výsledkom vysokého abstraktného myslenia. Ako sa k nim možno dopracovať? Bezpochyby tu zohráva obrovskú úlohu veda so svojimi poznatkami. Veda je smernicou, ktorá udáva smer, ktorého sa má človek držať, ak chce aj naďalej skúmať otázky dosiaľ nepreskúmané a nastolené filozofiou. Je teda tým, na čo sa bádateľ môže so stopercentnou istotou spoľahnúť.

Nie každý má ochotu tráviť svoj život zaoberaním sa pre jeho život nepodstatnými otázkami. Tú hrajú veľkú úlohu konkrétne životné podmienky jednotlivca, charakteristické výchovou, vzdelaním, vlohami, záujmami, rodinou a celkovou svetonázorovou orientáciou jednotlivca na svet. Niekto má tento svetonázor do značnej miery dosť obmedzený. Najviac ho ovplyvňuje spoločnosť, v ktorej sa pohybuje a bezpochyby stupeň dosiahnutého vzdelania, ako aj sféra poznatkov.

Preto sa aj hranica medzi poznaným a nepoznaným bude naďalej posúvať. Teda aj myslenie bude v budúcnosti tam, kde v súčasnosti možno iba veriť.