Je slušnosť slabosť?

 Keď tak pozorujem ľudí okolo seba, hovorím si, kam sa asi podela tá úcta a slušnosť zo starých čiernobielych filmov? 

Nerada by som použila obľúbený výraz mnohých babičiek, ale aj keď si to nerada priznávam, asi na tom čuť "za mojich mladých rokov by som si toto v živote nedovolila" predsa len niečo bude. Samozrejme, ak porovnáme dobu dnešnej a tú - dajme tomu - tak o sedemdesiat rokov skôr, som si istá, že uvidíme obrovský rozdiel. 

A to aj napriek tomu, že o tomto období viem veľa málo. 

Podľa môjho názoru sa proste ľudí správali tak, ako chceli, aby sa aj druhí správali k nim.

 Aj keď sa to zdá byť jednoduché, bohužiaľ na to dnes už veľa ľudí zabudlo a chová sa ľahostajne. 

Myslím si, že časom zisťovali, že človek svojho vytúženého cieľa dosiahne rýchlejšie a ľahšie, keď sa na nikoho nebude obzerať a bude robiť aj nesprávne veci len pre to, aby bol najlepší, najbohatší, najuznávanejší alebo čo ja viem.

 A tak sa na nikoho neobzeral, správal sa neslušne k ostatným, bolo mu to jedno a bohužiaľ svojho cieľa dosiahol aj touto cestou. 

Časom sa z toho stala takmer samozrejmosť, a tak sa nemôžeme čudovať, koľko ľudí sa tak dnes chová. 

Ale je to naozaj nutné? Je slušnosť slabosť, ako si asi mnohí myslia? Do pojmu slušnosť by som zaradila nielen také tie základné veci, ako napríklad pozdraviť suseda, ktorého stretnem na ulici, poprosiť, keď niečo chcem, poďakovať, slušne hovoriť a mnoho ďalších, ale aj férové ​​jednanie a úctu k tým, ktorí si to zaslúžia. 

A myslím si, že týmto sa slabosť neprejavuje. 

Skôr naopak, alebo snáď nie?

Ak má vyhrať zlo, potrebuje už len jedno - aby slušní ľudia nerobili nič. (Edmund Burke)