Čo má vlastne zmysel?

Toť otázka ... Túto odpoveď nemožno zodpovedať vo všeobecnom nadhľade, môžem len napísať a priblížiť svoj subjektívny názor, pretože každý vidí zmysel v niečom inom. Záleží teda na jedincovi, ako sa k veci postaví a zamyslí sa nad ňou.

Má život zmysel? Už Shakespeare sa zaoberal otázkou "Byť, či nebyť?" To, či sa narodíme alebo nie, nemôžeme nijako ovplyvniť, je to len súhra náhôd, či si príroda zvolí práve nás pre život, alebo nie. Myslím, že je to malý zázrak narodiť sa a žiť, preto by sme si života mali vážiť. 

Avšak nie každý dokáže svoj život oceniť.Na jednej strane sú ľudia, ktorí si nevedia život vážiť a plytvajú ním, frflú, vlastne ho len prežívajú, alebo takí, čo si vedia užiť každú sekundu svojho života a vyťažiť ho na maximum. 

Na druhej strane sú ľudia, ktorí si život užívajú plnými dúškami. Ale ich kritériá nie sú vhodné, pretože za plnohodnotný život považujú branie drog, požívanie alkoholu a bavenie sa na všemožných nočných akciách. Veľa týchto ľudí rovnako nakoniec skončí v liečebniach. 

Majú vyššie uvedené varianty života vôbec zmysel? Má zmysel porodiť dieťa s poruchou? Ak lekár zistí v skorom štádiu tehotenstva vadu dieťaťa, stojí matka spolu s otcom pred dôležitým rozhodnutím, či si dieťa ponechá, alebo nie. Ak sa rozhodne, že dieťa porodí, musí zvážiť všetky pre aj proti. 

K tomuto rozhodnutiu môže viesť aj viera, ktorá nedovoľuje potraty . 

Matka sa síce nebude musieť vyrovnávať s jeho stratou, ale bude musieť vynaložiť veľa úsilia o jeho vhodnú starostlivosť, ktorá nebude jednoduchá. Rodičia budú musieť venovať svojmu potomkovi celý život a mali by si uvedomiť, že ani dieťa nebude mať ľahkú existenciu. 

Bude nútené chodiť do vybraných ústavov, kde mu bude poskytnutá potrebná starostlivosť. Často bude musieť čeliť od svojich rovesníkov posmechu a nebude to nijako zvlášť príjemné. 

Keď sa rodičia rozhodnú pre ukončenie tehotenstva, budú nútení zmieriť sa so stratou. Musí žiť v nádeji a dúfať, že bolesť prebolí a za nejaký čas budú mať zdravé dieťa, ktoré bude môcť žiť plnohodnotný život. Budú sa radovať z jeho prvých krôčikov životom. 

Keď niekto stretne postihnutého človeka, okamžite je mu ho ľúto, niekto sa však začne smiať jeho spôsobu chôdze, reči alebo vzhľadu. Nám pripadá, že ich život nič nenapĺňa. Ale čo napĺňa ten náš? Túžba po bohatstve, sláve, po spokojnom živote s drahou polovičkou a krásnymi deťmi? 

Nie sú to len povrchné túžby, nemali by sme sa zamerať na niečo viac? Zaujímalo by ma, čo si myslia o nás, "normálnych" ľuďoch. Či nás vnímajú ako "zbierku zaujímavých motýľov" a prehliadajú nás, alebo či chápu, že sme im podobní, máme podobné pocity aj myšlienky. 

A napriek tomu ani oni nám, ani my im nemôžeme zďaleka porozumieť. Najme takým, čo  len ležia, nechodia a len bdejú. No jedno viem isto. Ten cit a lásku, ktorú nám postihnutý ľudia prejavia je čistá a úprimná. Tí ľudia Vám všetko dajú zo srdca a majú viac porozumenia ako hociktorí zdraví človek. Dokonca aj so svojím údelom sa vedia lepšie vyrovnať ako ten, čo ho len vidí.