Ľudská dôstojnosť.

Akú hodnotu má človek?

Akú hodnotu má ten, ktorý je úspešný a akú ten, ktorý nezvládol svoj život?

 Napríklad taký bezdomovec.

 Stojí  pred hypermarketom, drží v rukách časopis pre neho vydávaný a vo chvíli, keď ľudia prichádzajú k autu, aby  tam nakúpený tovar vyložili, prichádza k ľuďom a ponúka, tajne dúfajúc, že mu dajú omnoho viac, ako mu patrí. 

Páchne z neho alkohol, je špinavý, otrhaný. Ak patrí k tým silnejším, tak  zvyčajne vydiera svojou prítomnosťou a neodíde, kým mu niečo nedajú. Ten, ktorý sa zdá životom  dobitý viac, je apatický – a  obdrží zvyčajne menej. Alebo nič. Aj tu sa presadia „široké lakte“. ... akú má hodnotu tento človek? Reagujem podobne ako väčšina ľudí, no od istého momentu predsa ináč. Dám a podelím sa, síce nie s každým jedným, ale podelím. Akosi viem rozlíšiť kto to naozaj potrebuje a kto nie. 

Ľudia odvracajú svoj pohľad...Chcú hľadieť na niečo krásne.

 Stret s týmto problémom ich vykoľají. 

Možno  takého človeka odsúdia - veď iste si za všetko môže sám...

Možno sa v nich ozve hnev. 

A ospravedlnia sami seba, ak nedajú nič. Alebo vyberú peniaze a podriadia sa nátlaku pýtajúceho.

Ľutujúc podľa nich poľutovaniahodného, a bez súcitu, lebo necítia sa byť na strane tohto človeka, ktorý stratil v ich očiach ľudskú dôstojnosť.

 A má ju? 

Nie každý takýto človek môže za to kým sa stal, aké mal okolnosti a čo sa stalo, že je tam kde je. Mne ľudia veľakrát pomohli. Nie len peniazmi, ale hlavne tým najcennejším a to tým, že mi boli oporou. 

Nebola som bezdomovcom ako takým, ale v istých situáciách som bola na ceste k bezdomovectvu. Viem, že prísť o majetok a dostať sa dole nie je až tak nemysliteľné. 

Lenže ja som vtedy počula z niekoľkých úst slová, ktorá ma pozdvihli: „Som rada, že si!, Nikdy sa nevzdávaj! Stojíme pri tebe!“. A niekoľkí ma vtedy vnímali zas inak.

 Mňa dnes poniektorí ľudia stretávajú radi. Veľmi sa teším, keď sa o tom  veľakrát aj z ich úst dozvedám. Aj ja rada stretávam ľudí, nie len tých, čo sú mi najbližší. Aj dnes mi to dodáva silu. Robí ma to silnejšou.

Dodáva mi to hodnotu.

V očiach mojich, ale i v očiach ľudí, ktorí ma stretajú.

Je mi dobre, lebo ma ľudia majú radi, lebo vnímajú moju ľudskú dôstojnosť.

Keby to bolo bývalo inak? 

Ktovie kam by som sa dostala. 

Možno by som stála pred hypermarketom. A možno by som tu už nebola. Možno áno, ale ktovie?  Preto nesúďte, neukazujte prstom a nehodnoťte. Na to bude čas tak, kam sa poberieme. Ak chceme pomôžme, nemyslím materiálne, ale slovom, srdcom, ukážme a podporme tých, ktorí sa cítia bezmocne, ustráchane. Veď milé slovo a úsmev je zadarmo a pritom najcennejšie na svete.