Žijeme v časoch, keď sa môže stať všetko .

Keď sa ráno prebúdzam, som vďačná za to, že mám pred sebou ďalší deň. 

Ďalší deň, ktorý bude iste iný ako všetky predchádzajúce i všetky nasledujúce. Každý moment v našom živote je jedinečný, neopakovateľný a v okamihu pominuteľný. Dopredu nevieme, čo nás čaká, aká je naša budúcnosť a či aj zajtra budeme mať možnosť zobudiť sa do nového dňa. 

Aký bude? Čaká nás budúcnosť bez konfliktov, intolerancie, hladu a chorôb? Príde čas, kedy sa budeme na dnešné environmentálne problémy pozerať iba ako na smutnú kapitolu dejín? Alebo nás čaká blízky koniec? Odpoveď na tieto otázky nám môže priniesť už zajtrajšok. 

Žijeme totiž v dobe, kedy sa môže stať všetko. Svet sa mení tak rýchlo, ako nikdy predtým. Nachádzame riešenia problémov, ktoré boli pre nás ešte pred pár rokmi nekonečným labyrintom. 

A naopak, neustále sa odniekiaľ vynárajú nové otázniky. O tom, že svet je plný zmien a neustáleho pohybu asi nemožno pochybovať. Ale kam smeruje? Ešte pred sto rokmi trvala cesta do Austrálie aj niekoľko mesiacov. Dnes sme schopní obletieť za jeden deň celú Zem. Zdá sa, že ľudia majú k sebe neporovnateľne bližšie ako v minulosti. No je to naozaj tak? Človek je tvor spoločenský a pre svoj život potrebuje v svojej blízkosti iných ľudí. Kedysi bol práve fyzický kontakt medzi ľuďmi nevyhnutný na to, aby ste spoznali nových ľudí, porozprávali sa s nimi, prežili s nimi niečo príjemné, či nadviazali intímnejšie vzťahy. Dnes, v dobe internetu a komunikácie po sieti, je stále viac takých, ktorým stačí pár riadkov na obrazovke počítača. 

A tak sa mi zdá, že ľudia sú si naopak stále vzdialenejší a menej a menej potrebujú cítiť teplo toho druhého a vidieť úsmev na jeho tvári. Ľudia si prestávajú vážiť jeden druhého ako jedinečné individuality, ktoré majú rovnaké právo na život a svoje miesto na modrej planéte. Po celom svete sa rozmáhajú extrémisti, ktorí vidia len seba, svoje záujmy. Všetci bojujú za slobodu a vznešené ideály, pričom sa stávajú väzniteľmi iných. 

Násilia je v dnešnej dobe skutočne viac než dosť. Vkráda sa do našich životov, no stále akoby sme to nevideli. Je zatiaľ všetko v poriadku? Nie, nie je. Násilie to nie sú len atentáty, únosy lietadiel a terorizmus. Sú to aj nešťastné rodiny, osamelé deti, strach a neistota. 

Ľudia sa boja chodiť v noci po uliciach, deti majú zo školy nočné mory. Neviete, kde na vás kto vyskočí a kedy prídete domov a vaši najbližší budú mať slzy v očiach. Každý deň počujeme o vraždách, výbuchoch bômb, nových vojnách. Kam sa podeli ideály, etické a všeľudské hodnoty? Kde sa stala chyba? V rodinách? V školách? Alebo v celej spoločnosti, ktorá nás obklopuje? 

A možno je všetko oveľa jednoduchšie a všetko je tak, ako má byť. Čo keď prišiel človek na svet s tým, že jedného dňa sám seba zničí? Keď niekde vznikne organizmus tak inteligentný ako človek, už ho nič nezastaví. Stáva sa pánom prírody, nemá prirodzených predátorov. Stále sa množí a rozširuje po celom svete. Je agresívny aj keď nie je v ohrození a vymýšľa rafinované zbrane na príslušníkov vlastného druhu. Narúša normálne prírodné procesy, osídľuje vesmír a klonuje. To je stručná história ľudstva. Ak sme toto my, tak sa naozaj môže stať všetko.

Mali by sme sa zastaviť a zamyslieť sa, aké je skvelé, že sme ľudia. 

Dokážeme rozmýšľať a uvažovať a tvoriť krásne veci. 

Dokážeme číslami opísať prírodu a zároveň sa rozplakať nad hudbou. 

Sadnime si do trávy, vzhliadnime k oblohe plnej hviezd a uvedomme si, aké sú naše problémy bezvýznamné. 

Naučme sa žiť, aby sme sa nemuseli báť, čo sa stane.