Kým voda natečie.

Opäť jedna správa v poslednom čase tá istá. Kolobeh, kolotoč neustálych povinností, únava, vyčerpanosť a hnev, že nevieme povedať dosť a určiť si vôľu, aby nás nezničili. Verím, že tento blog tak trochu ukáže to, čo vlastne vieme obe. Lienka moja viem že aj keď len niekedy naoko ale je to takto však?  Vôňa sa šírila celým tým smútkom večera. Opäť si ostala sama aj keď len v myšlienkach . Sama opustená, odvrhnutá od sveta, nemilovaná ani nenávidená, unavená od všedného stereotypného dňa.                                    Sedela si a hľadela na tečúcu vodu, prúd, ktorý padal, sálal, spájal  sa v niečo väčšie, silnejšie, čo dáva neuveriteľný pocit znovu narodenia.  Zapálila si  plamene jej nemých priateľov stojacich po obvode hriešne romantickej svätyne plnej peny.

Dúfajúc, že ostanú s tebou  aspoň pokým voda neochladne škrtáš zápalkou, vidíš  žiaru – svetlo - silu. Ten naničhodný symbol, ktorý vykonávaš  ako poverčivý človek, ktorý verí, že tak to vnesie aj do svojho života. Miestnosť osvetlia sviečky, voda tečie. Ty, štyri steny, voda, svetlo... zvyčajná večerná kombinácia aj keď niekedy len v tvojej hlave. Chcela by si opäť nájsť východisko z jej bezvýchodiskovej situácie, večného kolobehu plného prázdnoty. Sadla si si na zem a objala si si skrčené nohy.                                    Bez toho o koho by si si oprela hlavu, keď máš radosť i žiaľ, bez toho, ktorý by bol tým všetkým, čo Ti tak  chýba.                                                                             Slanosť očí si chcela potlačiť tak ako každý večer, no ani dnes si nebola taká silná čeliť tomu. Pod vplyvom myšlienok si  zaborila bradu medzi kolená a slzami zaliatymi očami si sa pozrela neskutočným pohľadom oveľa ďalej než  si sa teraz nachádzala.                                                                                                   A tam si to uvidela... To dôležite svetielko každého úspechu-NÁDEJ.                      To kvôli čomu sa oplatí žiť, kráčať ďalej, veriť, že príde niečo lepšie, nájde to práve teba. Človek však nikdy nevie kedy. S hlbokým povzdychom si si uložila svoje bezduché telo do vane plnej uvoľnenia a oddala sa tomu. Veď zajtra príde nový deň.

„Neklesaj na duchu, ani v zlých pomeroch: maj nádej - len tá nás neopustí ani v smrti.“

A tak Ti milá Lienočka radím len jedno: " vytrvaj, ver a hlaď dopredu.           Všetko čo si želáš Ti bude dopriané."      

                                                                                                                                              „„Začiatok obrátenia je začiatkom rozvoja, vzrastu. Byť hriešnikmi, to je naše nešťastie, ale byť si toho vedomí, to je naša nádej.““