Cesty, ktoré vedú k pocitu osobného šťastia

Na celučkom svete sa asi nenájde človek, ktorý by netúžil aspoň po troške šťastia. Ale čo je to vlastne šťastie? 

Každý cítime ten pocit, ale nie každý sa z neho vie radovať. Šťastie môže byť ako krehký ľad - sme šťastní, ale zle šliapneme a razom môže byť zo šťastia- nešťastie. Tak aká je vlastne hranica, ktorá nám šťastie určí? 

Každý sme iný, niekto je optimista a pozerá sa na svet ružovo, dokáže sa radovať aj z maličkostí, niekto zase pesimista, a ten už všetko nevidí tak ružovo a zo všetkého sa nedokáže radovať. 

Ale prečo? Veď život môže byť tak krátky, tak ho musíme mať radi a radovať sa najmä práve z tých maličkostí, ktoré nám dávajú pocit šťastia.

Každý sme iný a každý máme inú cestičku k svojmu šťastiu. 

Život je ako križovatka. Keď prídeme na rázcestie a musíme sa rozhodnúť kam ísť, tak koniec tej cestičky nemusí byť vždy ten šťastný, ale môžeme naraziť na mnoho prekážok. Keď prekonáme tieto prekážky a budeme sa stále radovať aj práve z tých maličkostí, tak koniec cestičky môže byť ten šťastný.

Ja myslím, že aby človek pocítil v živote šťastie, musí byť milovaný.

Cestička k šťastiu sa za život niekoľkokrát mení. Keď som bola ešte dieťa, pocit šťastia mi dávalo, keď som dostala hračku, ktorú som si priala. 

Dnes je pre mňa cestou k šťastiu vidieť tých čo stáli pri mne v tom najväčšom bahne šťastných. Ak vidím, že sú šťastný, napĺňa to šťastím aj mňa. Šťastie je pre niekoho je láska. Vlastne aj bolesť a zármutok môžu viesť ku šťastiu. Keď som bola prvýkrát zamilovaná, bol to pre mňa pocit šťastia.

 Koľkokrát som sa trápila, ale rovnako nakoniec som bola šťastná. Alebo tá strašná bolesť, keď prichádza na svet dieťa a keď som svoje deti prvýkrát uvidela. To bolo neopísateľné šťastie ... Cesta ku šťastiu je pre mňa, keď som pozorovala  ako deti rastú. Prvý úsmev je, ako keď vás pohladí slnečný lúč po tvári, také teplo cítite. Prvý krôčik - neviete, či sa máte smiať alebo plakať šťastím, ako sa to drobátko kolíše ako malé medvieďa.

 Prvé slovo je ako, keď prvýkrát počujete šumieť more. Prvá básnička a pesnička, čo sa naučia, vám v ušiach hrá ako tisíc zvončekov. 

No aj tu sa to môže zmeniť na smútok. Odchod, rozlúčka, nešťastie. No ak človek toto všetko zvládne, dokáže aj napriek bolesti byť šťastný.

 Každý človek potrebuje k životu trochu toho šťastia a preto si musíme vážiť všetkých aj napríklad len nepatrných krás okolo seba.

"Najväčším šťastím človeka je, keď môže žiť pre to, za čo by bol ochotný zomrieť." (Honoré de Balzac)