Never, nemiluj, nedúfaj - nesklameš sa!

Tak si tak hovorím, či je táto "fráza" pravdivá? Uvidíme, môžeme sa na to pozrieť spoločne s mojím srdcom a mojou hlavou, a  verte neverte, oni sú v niektorých okamihoch tí najväčší nepriatelia na palube môjho ja! Keď už sme pri tých priateľoch, je správne mať priateľov a veriť im, aby sme v momente, keď nás sklamú, boli my tí smutní? Srdce nám hovorí jasne, že veriť v priateľstvo je silnejšie ako samotná viera v boha. Mať po boku niekoho, na kom nie sme v živote závislí, netrávime s ním pekné chvíľky v súkromí, a napriek tomu je to pre nás osoba k životu tak potrebná, pretože nebyť jej, nemali by sme komu hovoriť svojej čarovnej zážitky, svoje názory, svoje pocity, svoje súkromie! Ale ani to nie je v živote zadarmo, to isté očakáva tá osoba od nás - pozornosť, vieru, obetovanie, tolerancii a hlavne priateľskú lásku ... Lenže je tu druhá strana mince, a to hlava, ktorá rozmýšľa inak ako srdce, inak vidí tieto veci inak, si kladie otázky. Naposledy sa pýtala, či má cenu investovať toľko citov do priateľstva a lásky? Dokonca si sama odpovedala a povedala presvedčivo: "Nie, to vážne nemá! Čím viac citov investujeme, tým viac budeme časom sklamaný."

Myslíte si, že milovať je správne? Opäť sa ponúka dve odpovede. Srdce nám hovorí, že milovať je pre neho samotné úplne všetko, je to pocit, kvôli ktorému chce žiť večne. Je to pocit, kvôli ktorému má cenu sa tešiť na každučký deň v živote! Hlava vidí opäť všetko naruby. Milovať je pre neho samostatná fráza. Tak ako zamilované srdce by chcelo žiť večne, naopak hlava by chcela spoznať reinkarnáciu, pričom by dúfala, že sa objaví v oveľa krajšom, čistejšom a hlavne spravodlivejším svete, než je tento špinavý a prežraný zlými ľuďmi až k základom.

Pýta sa, ako môže niekto milovať v tomto svete, stačí zdvihnúť hlavu a pozrieť sa okolo, vy to snáď nevidíte !? Je to tu samá zlosť, samé úplatky, samá špina, samí zlí ľudí, samá nenávisť! Srdce namieta, nenávisť je príťaž, je tu veľa krásy, kvôli ktorej má cenu tu byť, tu žiť! "Len si vytiahni hlavičku ešte vyššie, nebuď tam dole v tieni, nech vidíš aj tie krásy toho sveta, nech vidíš tie kúzelné lúče slnečnej krajiny, nech vidíš v zime trblietajúci sa sneh na vrcholkoch hôr, či vidíš v noci hviezdnu oblohu plnú svetelných nádejí, nech vidíš ľudí ako celok, ktorý sa vie dohovoriť, nech vidíš ľudí tešiacich sa do práce, nech vidíš hrajúce sa deti na ihrisku, nech vidíš prechádzať sa zamilovaný pár v parku, nech vidíš sám seba, ako niečo, čo je súčasťou tejto krásy! Ver mi, že mám v tomto pravdu. Len si tie krásy tu musíš vedieť nájsť ... Nauč sa veriť!  Dúfaj v nádeji! "  Srdce dlho premýšľa ako zareagovať. No potom vyhlási: "Vieš, hlavička, ono je to všetko tak nejako prepojené navzájom. Tieto veci, každá s každou blízko súvisí, netvrdím, že som nebola nikdy sklamaná, určite boli hluchšie miesta v živote, kedy prevládal smútok a ja si hovorila daj tomu čas, ten všetko spraví, a ver alebo nie, spravil. A bolo zase fajn ... Ale ide o celkový pocit zo života, nikdy nie je nič dokonalé, ale mali by sme sa snažiť, aby to aspoň k dokonalosti bolo nasmerované a pracovať na tom, aby sa jej to čo najviac približovalo. "

"To je síce pekné," odkýval hlava, "ale všetko navzájom prepojené, ako to myslíš? Ak dúfaš v lásku, miluješ! Ak miluješ, máš život zmysel! Ak veríš, musíš vedieť milovať! Ak pre to robíš všetko, nemôžeš byť sklamaný ! Tak to proste funguje ... " A platí to aj naopak, čo keď neverím, čo keď pre to nerobím všetko, budem sklamaná? " Áno, budeš, presne tak. Ak sa budeš pozerať na všetko s takou nenávisťou, nikdy nespoznáš tú krásu, o ktoré ti tu hovorím - a ako si si sama odpovedala už v otázke, budeš sklamaná ..."

Možno sa teraz ešte ponúka jedna otázka: "Ako môžem žiť takto, keď môj rozdvojený charakter zastúpený v tejto úvahe hlavou a srdcom je tak odlišný?"

Poviem vám ako!

 "Skvele, milujem svoj život! Som nadšená z každej sekundy, ktorú na tomto 'neveriacom', 'nemilujúcom' a 'nedúfajúcom' svete plného sklamanie môžem tráviť. ..."