Radosť

Včera som si pripomenula rozprávku o Pinokiovi, každý ju pozná, je o škriatkovi, ktorého vystružlikal dedko Džepeto a vdýchol mu život, no pri každom klamstve mu narástol nos. No v izbičke bolo toho viac ako len Pinokio, vystrúhal riad, či hračky, krčahy či lyžice a včera, keď som ju dočítala, som si uvedomila  jedno, že mi nikdy neprišlo na um iné posolstvo z tejto rozprávky a to radosť z práce. Deduško sedel pri sviečke zhrbený pod ťarchou rokov, ktoré mu už stihli skrášliť tvár. V pravej ruke držal nožík a v ľavej kus dreva, ktorý obracal raz z jednej raz z druhej strany. Náhodný pozorovateľ by musel uznať, že je zručný a nesmierne šikovný, išlo mu to od ruky. Hnedými očami pozorne sledoval drevo, z ktorého sa o čosi neskôr stala lyžica. Pozeral na ňu tak, ako sa pozerá na dieťa, ktoré urobilo svoj prvý krôčik. Zrazu sa narovnal a svoje dielo položil na stôl. Usmieval sa, takže v kútikoch očí sa mu vytvorili vejáriky, ktoré hovorili o tom, že je to veselý človek. A hoci mal už svoje roky, bol plný energie a chuti do života.

Zobral ďalší kus dreva a pustil sa znovu do práce, o pár minút z neho bola hotová ďalšia lyžica. Opäť sa pozrel na stôl, už ich bolo päť.  Položil nožík na stôl a kôš z drevom zasunul pod lavicu.

Aj zajtra je deň. Vstal, povystieral si starecké kosti. Áno, bol trpezlivý, a drevené dielka mu za to boli odmenou. Komu ich sľúbil tento krát? Nemohol za to, že rád videl radosť v očiach ľuďom, ktorým ich daroval...... Nie, ani len nepomyslel na to, že by si za svoju prácu pýtal peniaze. Kedy s tým po prvýkrát začal? Už si ani nepamätal, jedno však vedel určite, mal radosť z každej lyžičky, ktorá sa mu podarila. Hoci ho ruky nie vždy poslúchali, chcel ďalej pokračovať v tom, čo ho bavilo. Na svete už nemal nikoho, s kým by sa mohol podeliť o radosť alebo starosť bežného života.

Aspoň takýmto spôsobom si vypĺňal dlhý čas, ktorý sa vliekol. Áno, práve touto činnosťou zaháňal smútok, skracoval si čas, ktorý by inak presedel pri okne pozorovaním okoloidúcich. A on nepatril ku zvedavcom, ktorí sliedia za každým krokom svojich susedov tak, ako to robili niektorí unudení vrstovníci. On si radšej sadol do kúta a stružlikal niečo, čo ostatným uľahčovalo jedenie. Keď si predstavil, ako kedysi jeho pán jedol rukami, nezostávalo mu nič iné, len sa pousmiať. Áno, rád spomínal na časy, keď bol o pár dobrých rokov mladší, keď ho všetko lákalo a zaujímalo. Ani raz v živote ho nenapadlo, že ho budú ľudia vyhľadávať, aby pre nich vyrobil to, čo už bolo preňho samozrejmosťou. Že sa mu ostatní posmievali aký je hlúpy, že za to nič nechce?

No a čo! Že mohol byť boháč a nemusel sedieť v malej izbe? Vôbec ho to netrápilo. Bol iba on a jeho záľuba. Presne tak, nebola to práca, ale záľuba, ku ktorej sa vždy rád vracal, a v ktorej vždy nachádzal potešenie. Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Cítil vôňu dreva a vosku. Vôňu, ktorú tak dôverne poznal. Jeho nízka postava a šedivá hustá brada mnohým ľuďom pripomínala rozprávkovú postavu jedného dobrého škriatka, ktorý každému pomáhal, hoci ho za to mohli potrestať.

Malé hnedé očká sa vždy na všetko upierali zvedavým a zároveň veselým pohľadom, ktorý každému hneď prezradil aká je jeho povaha. Ľudia ho však považovali za veľkého čudáka, pretože skoro nikdy nevychádzal von z miestnosti, kde vyrábal svoje drevené potešenie.

A tak ubiehal deň za dňom, a za oknom ste mohli vždy vidieť zhrbeného starca, ktorý strúhal lyžičky, len aby videl v očiach ľudí radosť.....

Niečo také, čo sa dnes hľadá už len ťažko!