Žaba zabudla, že kedysi bola žubrienka. (čínske príslovie)

Neplatí to len v ríši zvierat, ale platí to samozrejme v ríši ľudí, a to v každej krajine, v každej dobe a tiež v každej vrstve spoločnosti. 

Vždy a všade tí starší a starí radi zabúdajú, akí boli, keď boli práve vo veku oných tak často kritizovaných mladých. Ich pokročilejší vek, množstvo životných zážitkov, tých dobrých aj tých horších, a niekedy aj začínajúca skleróza im dávajú zabudnúť, že napríklad práve oni sami boli často iniciátormi rôznych roztržiek, zlôb alebo napríklad len obyčajných, niekedy až neobyčajne trápnych nedorozumení.

 S pribúdajúcimi životnými skúsenosťami sa snáď asi samo nejako zastiera a prekrýva to, že kedysi ten istý malér, niekedy i len drobný prehrešok riešili úplne rovnako a úplne rovnako si, ako práve oná kritizovaná žubrienka, nabili hubu. A že práve len opakovaním chýb a vylepšovaním ich riešenie ich život ako-tak vycepoval.

Ono aj v tej dobe, keď oni sami boli  dnešné žaby boli ešte žubrienky, bolo všetko iné, nejako krajšie a krajšie a lepšie.

 "Vtedy bol skrátka iný svet, stromy boli väčšie a krajšie mali kvety"  Práve preto si predsa z detstva ľudia vybavujú a pamätajú obrovské stromy, ktoré sa im dnes nezdajú zas až tak obrovské - no, sú veľké, a tie záveje - no, tie boli predsa až po pás a dnes sú sotva po kolená - nepadá dnes nejako menej snehu? Nie - len ten pás majú asi o meter vyššie.

 A ako super bývali susedove čerešne alebo hrušky a aká to bola zábava, keď jačal pod stromom a nemohol na ne. 

To tí darebáci čo mne včera urval  hrušky, by si zaslúžili poriadny výprask a ešte si na ne prídem sťažovať do školy, až o ňom všetci vedia. Nedostali ste náhodou vtedy kedysi tiež poriadny výprask? Ale čo by! To bolo len takých pár za ucho a tak. Ale zadok vás bolel tak ešte týždeň potom, že? No, to keď sme kedysi, tak to sme potom, no to áno, to už bolo horšie ... Koľko žiab to pred dnešnými žubrienky prizná? Máloktoré. Asi tie naozaj chytré, životom poučené a hlavne múdre. Čo totiž ide ešte viac na nervy , než to večné poučovanie a to večné a nekonečné "to keď my sme boli mladí." A na to okamžite letí naspäť - ale dnes je iná doba. Áno, v milióntou záležitosťou je naozaj iná doba. Ono, dnešné žaby neriešili a ani nemohli riešiť problémy dnešných žubrienok. Ono to ani technicky nie je uskutočniteľné, pokrok nemožno zastaviť a výdobytky dnešnej spoločnosti vždy naozaj neboli. S tým nastupuje rad všeobecných, ako aj špeciálnych problémov tejto doby. Ale základné pravidlá spolužitia ľudí v spoločnosti, základné pravidlá slušnosti a obyčajné "ľudskej gramotnosti" zostáva rovnaká už od dôb pražiab a pražubrienok. Možno je potrebné, aby žaby pozabudli na žubrienky vlastnej nedokonalosti a odovzdávali tie svoje í spomienky mierne z idealizované a aspoň trochu krajší ako naozaj boli skutočné zážitky. Prečo? Treba preto, aby svet okolo nás nebol čím ďalej krutejšie, surovejší a aby v ňom zostalo aspoň niečo pekné a láskavejšieho.

Nechcem, aby si tí ich potomkovia na tom istom probléme vylámali zuby, a chcú ich svojím spôsobom chrániť. Chcú, aby pokračovali tam, kde oni končí, ale zabúdajú, že mnoho životných skúseností sa nedá odovzdať pindaním a rozumom, to sa musí prežiť a zažiť, aby mohli zase poučovať a otravovať ďalšiu generáciu. Samozrejme v dobrej viere, že pomôžu a ochráni ich pred zlými vplyvmi.

A tak to funguje už po stáročia. Je to večný konflikt odchádzajúci a nastupujúcej generácie. Je to téma veľmi rozsiahla a obsiahla a týka sa naozaj, ale naozaj každej oblasti ľudského života. Ako rodinného života, práce, lásky, výchovy detí, no proste všetkého, na si kto spomenie. 

Všade sa totiž generácie stretávajú a žaby občas radi zabúdajú, že kedysi boli žubrienky. 

Bolo to tak, je to tak a bude to tak.