Je ľudské milovať a ľudské odpúšťať ... ( venované mojím žienkam, ktoré sú mi každodennou inšpiráciou na písanie)

Čo vlastne znamená milovať? Milovať je zaujímavé slovo, opýtajte sa kohokoľvek, čo si pod tým predstavuje a každý vám odpovie inak.

 Každý to berieme inak. To, keď sa dvaja ľudia milujú, môžeme inak pomenovať aj ako láska. Kvôli láske sa smejeme, kvôli láske plačem. Láska, ak je opätovaná, prináša nádherné pocity. 

Problém môže nastať, keď je láska neopätovaná alebo nevypočutá. Nič nedokáže človeka raniť viac ako nevypočutá láska, kedy vy milujte čím ďalej viac a ste odmietaní, často ako topiaci sa chytáte každého stebla nádeje, že ten druhý možno, niekedy, vás bude milovať tak, ako vy milujete jeho. Zakaždým keď ho uvidíte či počujete, zrýchli sa vám tep a ste spokojní, aspoň že môžete byť v jeho prítomnosti. Keď ste s ním, tak nemyslíte na to, že vás nemiluje, iba si vychutnávate ten okamih, že ste s ním. Lenže všetko skončí a potom si pripadáte hrozne. Bolesť síce na chvíľku utíchla, ale len preto aby sa ozvala ešte s väčšou razanciou. 

Koľko z nás ticho večer plače do vankúša? Vy ho nechcete už ďalej milovať, chcete už len utíšiť tú bolesť v srdci, márne si nahovárate, že ste sa zamilovali do niekoho iného. Neopätovaná láska je ďalším druhom lásky, ktorý milujúceho zraňuje. Niekto si môže myslieť, že neopätovaná láska ublíži len jednej (milujúcej) strane, ale nie je to zase tak úplne pravda. 

Nie je práve príjemné niekoho odmietnuť, alebo sa rozísť s niekým, kto vás miluje. Ale taký je život. A v dnešnom svete realita, ktorá sa deje. Je veľa mladých dievčat či mladých mužov, čo majú svoje ideály a milujú ich, no keď tá druhá strana povie nie, je to ako karty vo vetre.

Ale späť k milovaniu. Keď sa dvaja ľudia milujú, tak sa väčšinou snažia vzájomne spríjemňovať život jeden druhému, robiť si radosť a neubližovať si, ale čo keď sa predsa len stane, že jeden druhému ublíži.

 Keď je to "kravina", nevedomé a necielené ublíženia a vedie len k malému nepohodnutiu a ospravedlneniu, ktorú s radosťou ako strana, ktorá je vo vine, prijmeme, potom je to paráda. Malé zakopnutia a pokračujeme ďalej, ale čo keď je problém ďaleko väčších rozmerov. Síce je možné, že sme nechceli ublížiť a vlastne chybu, ktorú sme urobili, ani urobiť nechceli, ale bohužiaľ čas nejde vrátiť späť. Iba ospravedlnenia väčšinou nestačí. Potom je všetko v rukách nášho partnera, ako sa s našou chybou vysporiada, ako mu na nás záleží, ale tiež na miere, ako sa ho daná vec dotkla a ako mu ublížila. Bohužiaľ tieto osudové chyby môžu viesť aj k rozchodu. Aj keď stále milujeme, nedokážeme druhému odpustiť a zabudnúť, ale nie je tomu vždy tak. Ak milujeme a záleží nám na tom druhom, tak aj cez to, že sa nás jeho správanie veľmi dotklo, dáme mu druhú, hocikedy poslednú šancu a odpustíme mu. Je to ďalší z ľudských vlastností, ktorá ale nie je tak automatická ako milovanie. 

Milovanie je vec, ktorá sa v človeku postupne vyvíja sama, ale odpustenie je vec charakteru človeka a učenia sa. Keď sa naučíme odpúšťať, je všetko v živote ľahšie. Prečo neodpustiť, keď nikto nie je neomylný, dokonalý ani bezchybný? Sme predsa len ľudí a každý raz šliapne vedľa.

K tomuto sa podľa mňa hodí jedna veľmi známa veta: "Keď ju miluješ, nie je čo riešiť!"   

   Áno, nie je čo riešiť, odpustiť sa niekedy môže zdať ťažké a niekedy to môže byť skôr k hnevu, ale keď je ten, komu odpustíme, rozumný, tak sa môžeme ďalej tešiť sa spoločne strávených chvíľ a len dúfať v to, že príslovie "Chybami sa človek učí ... " je pravdivé.