Hrdíme sa naším, rešpektujeme iné

Hrdíme sa našim? No možno aj áno, ale čím sa hrdíme? Naše Slovensko má bohatú históriu, avšak zaujímavá je aj súčasnosť.  Mohli by sme sa hrdiť úspechmi, nuž existujú aj prehry.

Z môjho pohľadu našou pýchou nemusia byť len minulosť, kultúrne pamiatky, bohatstvo našich predkov, ale aj vlastný úspech každý jednotlivec prijíma s hrdosťou a pýchou. Myslím, že u nás je menej hrdosti ako rešpektu. Viac sme sa naučili rešpektovať, ako hrdiť, byť sebavedomím, sebaistým a suverénnym jednotlivcom. Už od útleho detstva sa nám viac vštepovala úcta a rešpekt.

       Prečo rešpektujeme cudzie a naše si ani len nechránime, nie to ešte hrdiť sa? Vezmime si len naše krásne veľhory, neobyčajnú krásu našich chránených oblastí a parkov. Mnohým ľuďom nezáleží, čo sa tam deje, ako by sa mali správať a pomáhať pri ich ochrane. Naše schátralé kultúrne pamiatky, hrady a zámky, tie potrebujú našu pomoc, aby sa mohli uchovať pre ďalšie generácie, ktoré by ich mohli nielen rešpektovať, ale nimi sa i hrdiť. V súčasnosti mi ani nenapadne načo by som mohla byť hrdá. Možno v oblasti športu, tu máme úspechy, rozvíja sa kultúra, stúpa vzdelanosť, máme iné možnosti štúdia, modernizujú sa mestá, stavajú nové vyššie a vyššie budovy, mosty, jazdí viac a viac zahraničných áut, budujú sa nové diaľnice, na druhej strane stále viac máme aj bezdomovcov. Zamýšľať sa nad našou hrdosťou je veľmi ťažké a je možné, že som tému pochopila inak, ako sa očakávalo, no ja to teraz tak vnímam. Možno o pár rokov bude moja úvaha o hrdosti a rešpekte úplne iná.

Na záver konštatujem, že ešte stále nám chýba dostatok hrdosti, a možno sa to ešte naučíme byť pyšným na to, že sme tu, že naša vlasť je hrdá na nás a my sa hrdíme ňou.

Na  záver mi dovoľte  jeden citát o hrdosti a pýche:

Hrdosť je uznávanie relatívnosti vlastnej osobnosti a zdôrazňovanie len niektorých jej stránok (na rozdiel od pýchy, ktorá je absolutizáciou nášho ja). Osobná hrdosť je vedomie vlastnej dôstojnosti a vlastnej ceny; je to účinný motív konania.