Človek

          Niekto povedal alebo som niekde prečítala, že človek je pútnikom na zemi. Putoval už od nepamäti. V škole nás učili o sťahovaní celých národov. Aj naši slovenskí predkovia boli takýmito pútnikmi. Život v Hornom Uhorsku, dnešnom Slovensku bol veľmi ťažký. Nebolo kde zarobiť na život a zem bola neúrodná. Nemali zaistenú slobodu, ako národnú, tak ani hospodársku, kultúrnu a náboženskú. Museli ťažko pracovať ako neslobodní na panskom. 
Zažívali mnohé príkoria a krivdy. Len horko-ťažko živili svoje početné rodiny. Ťažký život ich poslal zo svojich domovov na ďaleké cesty, ako pútnikov, hľadajúcich nový život. Človek na cestách, zvlášť neznámych a neschodných sa často stratí alebo zatúla. Tak sa z pútnika môže ľahko stať tulák. V minulosti aj dnes poznáme mnohých tulákov, ktorí nemajú cieľ života. Naši slovenskí predkovia neboli takýto tuláci, bez cieľa. 
Oni mali pred sebou jasný cieľ. Vedeli čo hľadajú. Vedeli aj kam idú. Mali aj svojich vodcov, farára a učiteľa, ktorí dbali aby sa na ceste nestratili a aby šťastne prišli do cieľa. Aby s námahou ale šťastne našli svoj nový dom, novú vlasť, nový život. Myslím, že všetko toto bolo potrebné pre ďalší vývoj. Bolo to viac menej predurčené. 
Veď keď si zoberieme vývoj človeka od pradávneho praveku, človek sa musel prebojovať, vytýčiť si ciel i keď na druhej strane je pravda, že nie všetkým sa to podarilo, jedinci museli byť silný a práve im bolo dané že to dokážu. Týmto nechcem všetko hádzať do jedného vreca, na druhej strane si myslím, že každý, ale ozaj každý dokáže urobiť čo chce a v rámci toho orientuje svoj život, postoje, orientácie, priority. Už nie raz mi prišla na um myšlienka, že na ničom vlastne nezáleží, pretože o 60-70 rokov tu už nebudem. 
Sama seba sa pýtam, prečo som sa vlastne narodila, keď raz aj tak zomriem? Má môj život vôbec zmysel? Čo je vlastne človek, alebo jeho bytie v porovnaní s tajuplným famóznym kozmom? Veď práve stredovekí vedci formátu ako Galileo, Kopernik, Kuzánsky sa zaoberali nebeskými telesami, nekonečným vesmírom. Je pravda, že sa zaujímali aj o človeka, lež človek bolo to, čo práve označovali ako minimum, bolo tu síce pár prekvapení, ale už to nebolo nekonečné bádanie. Oproti tomu taký vesmír je taký veliký, že si to nevieme ani predstaviť. Keď sa pozriem z okna izby tak vidím len nepatrnú časť. 
Technická úroveň je síce vyspelá, ale ktožehovie, či tam niekde ďaleko neexistuje nejaká živá bytosť, „zelení mužíčkovia“ -ako ich označujeme. Viem, že je to až príliš sci-fi, ale nepopieram, že môže nastať okamžik, že ľudská rasa bude ovládaná, napadnutá inou formou života a nastane okamžik, že naše miesto v kozme nahradí niekto iní... Život je akýmsi druhom pretekov – zápasíme v ňom o dosiahnutie našich cieľov, o to, aby sme z našich životov niečo urobili, no má to zmysel len vtedy, ak to, čo sme dosiahli, bude trvalé. 
A bude to vôbec trvalé? Nebude. Aj keď vytvorím veľké literárne dielo, ktoré budú ľudia čítať aj o tisíc rokov, môže sa stať, že slnečná sústava vychladne, Zem zanikne a všetky stopy môjho úsilia zmiznú. V žiadnom prípade sa nedá dúfať ani len v zlomok nekonečnosti tohto druhu. Ak vôbec existuje nejaký zmysel, ku ktorému sa má smerovať, treba ho nájsť v rámci našich vlastných životov. Prečo je v tom nejaký problém? Je možné predsa vysvetliť zmysel väčšiny vecí, ktoré robím.
Pracujem, aby som zarobila peniaze a mohla podporovať sama seba a svoju rodinu. Stravujem sa, pretože som hladná, spím, pretože som unavená, prechádzam sa alebo telefonujem s priateľom, lebo sa mi to páči, čítam noviny, aby som sa dozvedela, čo sa deje doma a vo svete. Ak by som niečo z tohto nerobila, cítila by som sa biedne. Takže v čom je problém ? Problém je v tom, že i keď existujú zdôvodnenia a vysvetlenia väčšiny vecí, veľkých i malých, ktoré v živote robíme, ani jedno z nich nevysvetľuje, o čo ide v našom živote ako celku – celku, ktorého časťami sú tieto aktivity, úspechy a neúspechy, snahy a sklamania. Keď o celej veci premýšľam, zdá sa, že niet dôvodu, prečo to robiť.

Ak sa na to pozriem zvonka, ani by nevadilo, keby som neexistovala. 
Ak je pravdou to, že každá osoba pozostáva z duše a tela, môžeme pochopiť to, ako je možný život po smrti. Duša bude schopná žiť sama zo seba a mať mentálny život bez pomoci tela; keď telo zomrie, namiesto toho, aby tiež zanikla, môže ho opustiť. Nebude schopná mať tie druhy mentálneho života, konania a zmyslového vnímania, ktoré sú podmienené jej spojením s telom (pokiaľ nebude spojená s novým telom), môže však mať iný vnútorný život, súvisiaci s iným príčinami a vplyvmi – napríklad môže priamo komunikovať s inými dušami. 
Ak život má zmysel ako časť niečoho väčšieho, je možné pýtať sa na to väčšie, pýtať sa v čom je zmysel toho väčšieho. Buď existuje odpoveď odkazujúca na niečo väčšie, alebo neexistuje. Ak existuje, jednoducho zopakujeme otázku. Ak neexistuje, naše hľadanie zmyslu skončilo objavením niečoho, čo nemá zmysel. Ak je táto absencia zmyslu akceptovateľná na niečo väčšie, čoho časťou je náš život, prečo by nebola akceptovateľná na náš život ako celok. Prečo náš život nie je v poriadku, ak nemá zmysel. A ak nie je akceptovateľný tam, prečo má byť akceptovateľný ako súčasť väčšieho kontextu. 
Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.