Úspech

Niekedy sa sama seba pýtam, načo nám je všetko, čo ,,musíme v živote dosiahnuť“, ako nám väčšinou rodičia, učitelia a  vôbec, takmer celé okolie našich známych, vtĺkajú do hláv:                                                                                                                          

 ,,Mali by ste sa zapájať do súťaží, byť úspešnými riešiteľmi... aby ste sa dostali na takú, takú, alebo hentakú slávnu školu...“                                                                           

          - ale zase nehovorím, že sú výroky s podobným zmyslom nepravdy, neznamenajú však v živote pre človeka veľa.

V istom období sú možno najdôležitejšou stránkou života, ako niektorí rodičia presadzujú u svojich detí, ale nepredstavujú zas celkový zmysel života, dalo by sa dokonca tvrdiť, že do zmyslu života vôbec nezapadajú.                                                      

     Avšak, deti sú naďalej utláčané, nútené... a potom majú psychológovia čo robiť, aby dali všetko do poriadku... aj keď, zišlo by sa niekedy aj dospelým ísť na takýto odborný rozhovor, aby deti nemali problémy.

 Najprv treba naučiť rodičov, až potom môžu tí učiť deti!

 Tak čo je teda dôležitejšie, duševný život, alebo úspech? Dobre no, úspech nás robí šťastnými... Ale načo nám je šťastie, keď postupom času malé ranky na duši tvoria ťažké zranenie, ktoré je veľmi ťažké zahojiť, keď sa skladá z nekonečného množstva častíc? A to sa s nami bude vliecť celý život... a prečo? 

Lebo sme chceli všetkým vyhovieť a byť úspešnými. Ale načo, keď má všetko takýto výsledok? Načo sme sa teda toľko trápili? 

Deti, na ktoré sa netlačí a neočakáva sa od nich úspech, sú často na vyššej úrovni, ako tie, na ktoré sa tlačí, podceňuje, deti, ktoré neustále s niekým porovnávajú...
Poznám mnoho ľudí, ktorí sa v živote uplatnili aj bez školy... 
Istá žena mala muža. Keby ste videli jeho vysvedčenia, no hrôza!!! 

Len z matematiky mával každý polrok päťku, na konci roka, mu rok čo rok otec chodieval vybaviť štvorku, aby nemusel opakovať ročník...

 A čo je s ním v dnešných tridsiatich troch rokoch? 

V živote sa veru nestratil, ba môžeme aj povedať, že sa perfektne uplatnil. A to dokonca nemal skončenú ani ,,výšku“.                                                                  

   Zato bol taký vysoký a mocný, že možno aj preto sa stal z neho SBS-kár.                                     S jeho vždy veselou ženou a podareným malým synčekom si teraz šťastne žijú a na školské známky veru iba so smiechom spomínajú.

A prečo?

Nikdy a nikto sa vás totiž v živote nebude pýtať, aké známky ste mali v sedmičke, v živote sú totiž oveľa dôležitejšie veci, ako známky.        

To však, nanešťastie, niektorí rodičia nedokážu pochopiť.