Zamyslenie nad budúcnosťou

"Mám len to, čo som dala druhým."

Dnešná doba, viac než akákoľvek iná, ponúka obrovské možnosti rozvoja samej seba, ale aj spoločnosti ako celku. A to ako v oblasti duševnej, tak aj v oblasti technologickej.

Vo vede, medicíny a komunikáciu sme sa dostali oveľa ďalej, ako v iných obdobiach vývoja ľudskej spoločnosti. Prekonávame veľké vzdialenosti, komunikujeme s celým svetom, dokážeme vyliečiť veľa chorôb. Ale je to skutočne úspech?

Mottom dnešnej spoločnosti je: "Stále viac, jednoduchšie, rýchlejšie a lacnejšie." A v tom by som videl práve ten problém. Nielen, že v tom zhone zabúdame sami na seba ale aj na ľudí okolo seba.

Pokrok sa však nedá zastaviť. Tak čo teda s tým? Odísť do zrubu na samotu a zahodiť všetky vymoženosti dnešnej doby? Alebo sa snáď zavrieť do laboratória a hľadať riešenie čisto vedeckú cestou? Tá druhá možnosť príde väčšine z nás oveľa prijateľnejšie, ak nie dokonca správna. Ale zamyslime sa, kedy v budúcnosti pomohlo extrémnej riešenie? Ak si niekto myslí, že áno, tak prajem veľa šťastia, či už v prírode, alebo v laboratóriu. A vy, čo nie ste zástancovia extrémov sa teraz určite pýtate: Je pre nás teda vôbec nejaká šanca? Iste, že tu šanca je. Existuje totiž cesta, na ktorú väčšina ľudí zabúda, a to hlavne preto, že nie je jednoduchá a znamená námahu a odriekanie.

Skúsme aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje osobné záujmy a pohodlie a začnime maličkosťami. Ako napríklad pustiť staršiu pani v autobuse sadnúť, pomôcť niekomu len tak, z dobrej vôle a nič zato nechcieť. Nemyslím veľké činy, ako rozdať svoj majetok a odísť zadarmo pomáhať do Somálska ... Mám na mysli pomáhať v bežnom živote a bežným ľuďom. Naučiť sa pozerať okolo seba, počúvať, čo nám druhí ľudia hovoria, pochopiť ich a porozumieť nielen im, ale aj sebe. Skúsme sa každý z nás aspoň na okamih naozaj vcítiť do niekoho s odlišnými názormi, zabudnime pritom na seba a svoje predsudky. Možno zistíme, že máme spoločného viac, než by sme kedy predpokladali. Väčšina konfliktov totiž plynie z nedorozumenia, závisťou a z chamtivosti. Komunikujeme s celým svetom, ale dokážeme sami seba počúvať? Dokážeme načúvať svojim blízkym?

Je teda jedine na nás, pre akú cestu sa rozhodneme. Snáď nám všetkým bude priať šťastie a podarí sa nám ten "rozbehnutý vlak" zastaviť.

Šťastie a spokojnosť.

Čo človek potrebuje k šťastiu a spokojnosti? A čo to vôbec to šťastie a spokojnosť je? Dalo by sa povedať,  že snáď nejaké určité, alebo snáď aj neurčité pocity, s ktorými sa každý deň stretávame, ale napriek tomu každý k šťastiu a spokojnosti potrebuje niečo úplne iné.

Niekto si zakladá na prioritách hmotných, kedy by nemohol byť šťastný bez krásneho auta či by nemohol byť spokojný bez krásneho nového domu. Iný však považuje za šťastie fakt, že má vôbec kde bývať.

Podľa môjho názoru k šťastiu mnohokrát stačí oveľa menej, alebo že by to bolo viac? Šťastný môže byť človek zdravý, ktorého netrápi žiadna choroba ani bolesť. Za šťastie považujem aj to, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi a na ktorých sa môžem kedykoľvek spoľahnúť, obrátiť sa k nim so svojimi problémami a starosťami a s ktorými sa môžem podeliť o svoju radosť a úspechy. Ku šťastiu a spokojnosti tiež prispieva práca, ktorá nás baví a ktorú neberieme iba ako každodennú rutinu.

Môžeme teda povedať, že ku šťastiu potrebujeme hlavne zdravie, lásku a v dnešnej dobe aj tie peniaze. Aj keď, k čomu by nám bolo auto, pekný veľký dom alebo milióny korún, keby sme sa nemali s kým o to šťastie podeliť?

„Najväčšie šťastie, ktoré ťa môže stretnúť, je to, že si nájdeš oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžeš uchrániť len tým, že si tento poklad ukryješ v srdci a budeš si ho vážiť viac ako vlastný život.“ Konfucius

Nech je človek, človeku človekom.

Naozaj je naša ľudská morálka postavená na najvyššom bode toho, ako sa máme správať k druhým?

Doba v ktorej žijeme je uponáhľaná a majetnícka, čoraz menej a menej sa zameriava na to, čo chceme ako spoločnosti. Avšak my sme už prírodou stvorení ako spoločenský druh. Namiesto toho, aby sme sa snažili pochopiť druhých, zameriavame sa na seba ako na jednotlivca. Ale prečo? K čomu je to dobré, že ja sa budem cítiť dobre ale okolo mňa bude smútok? Bude mi snáď dobre samému v takom veľkom svete? Myslím, že presne v tomto je ten problém, ktorý sa zrejme hanbíme vyriešiť. Asi by sme pred ostatnými vyzerali slabo či ľútostivo. No prečo hasiť tú iskru v nás, ktorá vedie naše svedomie byť dobrými.

Mnohí si položíme otázku: ,,Ako?" Alebo: ,,Čo jeden človek zmôže proti toľkej väčšine?" Keby sme sa nepýtali a namiesto toho všetci konali, bol by svet vzťahov, následne celý o mnoho krajší a každý by mal nejakého spoločníka a nebol by sám.

Avšak, sme si príliš sebaistí a nedáme dopustiť na to, čo sme si v kariére ale i celkovo v živote vybudovali. Áno. Stačil by ťažký, ale malý krok, všetkého sa vzdať, pozrieť sa do svojho vnútra a v každom by sme videli seba. Nesprávali by sme sa tak dôležito ani by sme neponižovali, lebo by sme to boli my a nie len niekto. Nebolo by násilia v rodinách, školách a iných zariadeniach, kde my ľudia chodíme s cieľom ,,združovať sa."

To, že večer nechceme spávať sami aj to, že nás poteší objatie je znakom toho, že v nás drieme to, čím skutočne sme. Človekom. Bytosťou síce seba deštruktívnou, ale predsa láskavou, milujúcou a túžiacou po tom, aby bola milovaná.

No musíme sa prebudiť. A snažiť sa, aby náš život nebol len boj o majetok a prvenstvo, ale skôr hra na krásny pocit toho, že niekam patríme.

Dosiahneme spoločne to, že nádej na krajšie vzťahy nebude len nádejou, ale skutočnosťou? Vzdáme sa spoločne všetkého a budeme tu jeden pre druhého aby nik nebol sám?

Šťastie.

Šťastie je naozaj dôležitá vec na tomto skazenom svete.

Hovorí sa, že s úsmevom ide všetko lepšie, ale naozaj to tak je? Naozaj je táto veta pravdivá? Možno že na tom niečo pravdivé a reálneho aj bude, ale ako to urobiť, aby každý deň bol ako z marcipánu?

Denne sa človek stretáva s rôznymi prekážkami, ktoré pre neho pripravil život. Ale tak to je a bohužiaľ s tým musíme žiť a pretrpieť to. Každý deň človek rieši veľa problémov, menších či väčších, ale sú to problémy, nad ktoré sa musí človek zastaviť a pokúsiť sa ich nejako vyriešiť. Keď sa mu to všetko podarí, nastáva tá chvíľa konečne si poriadne oddýchnuť a trošku sa na ten svet pousmiať. Ale nič netrvá večne a všetko nastáva znova a opakuje sa, ako predtým. Vždy každý problém má svoje kladné aj záporné stránky a niekedy je to tak aj lepšie.

Samozrejme, keď je človek šťastný, vyzerá oveľa lepšie ako niekto zamračený a trápiaci sa. Je predsa krásne, akonáhle niekto vykúzli úsmev. Každý deň nás stretne veľa veselých tvárí a my si to ani nevšimneme a hlavne si toho vôbec nevážime. Za každý úsmev, ktorý nám niekto daruje, by sme mali poďakovať. Pretože bez kúsku šťastia a veselej nálady by nebol život životom. Život sa tiež nezaobíde bez nejakého toho sklamania a smútku. Každý si tým prejde a za nejaký čas si na to ani nespomenieme. Pretože život ide ďalej. Nikto si to šťastie odváži. Predstavme si, že idete po ulici a stretávate len zamračené a zamyslené tváre. Čo by sme potom dali za jeden obyčajný úsmev?

Teraz v tomto dnešnom uponáhľanom živote sa nikto nepozastaví a nevšimne si, čo všetko pekného stretol alebo prežil. Všetci stále niekam ponáhľajú, nemajú čas na svojich blízkych a myslia len na seba. Potom sú na svoje problémy sami a nevedia, čo majú robiť. Preto z toho vznikajú rôzne depresie, zlé nálady a na svojej tvári nevykúzlia úsmev, bez toho, aby o to moc stáli. Ale kto sa na to má stále pozerať !? Ono bez problémov by sme si vôbec tej radosti ani trochu nevážili.

Hovorí sa tiež, že smiech predlžuje život. Ani sa nečudujem, pretože radosť je veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Áno, sú medzi nami ľudia, ktorí majú smiechu na rozdávanie, ale sú aj takí, čo si svoju radosť a smiech šetria na vhodný okamih, lebo sa im ho moc nedostáva. A stále čakajú ... A od toho sú tu práve tí, čo majú stále dobrú náladu a toto sa ľahko prenesie na smutného človeka. Síce len málo, ale aj to niekedy stačí.

Preto by som chcela mať okolo seba čo najviac radosti a čo najmenej smútku. Síce je veľmi dôležité byť v dobrej nálade a usmievať sa, avšak oveľa dôležitejšie je mať okolo seba tie usmievavé tváre a vedieť, že moji najbližší sú šťastní. Myslím, že ich radosť je to najkrajšie na svete.

Prečo sú všetci tí "iní" takí rovnakí?

Hovorí sa, že každý človek je iný ale...

Ale väčšina sa správa rovnako len preto, aby nejakým spôsobom zapadli do spoločnosti, aby mali pocit, že niekam patria. Nechcú, aby niekto o nich vedel, akí sú, lebo sa toho boja.

Všade sa nájdu ľudia, ktorí o sebe hovoria., že sú iní a pritom sa správajú úplne rovnako. Sú však aj takí, ktorí sa skutočne nesprávajú ako ostatní, ale bohužiaľ opäť sa z týchto ľudí stáva ďalšia, možno menšia skupina ľudí, ktorá sa medzi sebou opäť správa rovnako. Pritom hrdo vyhlasujú aký sú "iní". Áno, možno majú pravdu v tom, že sú iní ako väčšina ľudí, ale stále sa tým nelíšia v podstate slova "iní". Lebo iný v jednotnom čísle môže byť len jeden človek nie skupina ľudí.

Ľudia majú totižto akúsi potrebu vždy sa dávať do svoriek ako zvieratá a keď sa niekto nájde, kto s ich názorom nesúhlasí, skrátka ho odvrhnú. Rovnako ako tie zvieratá. Česť jedincom, ktorých rešpektujú a pritom sa neprispôsobujú!

O čo by bolo ľuďom lepšie, keby boli sami sebou? Úprimne o nič, lebo predsudky sú nezmazateľná súčasť ľudstva. Ale o čo im je lepšie takto? Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu...

A na záver jeden citát:

“Každý východ slnka so sebou prináša nové možnosti pre tých, ktorí nestrácajú vieru v seba samých a kráčajú s hlavou hore. Nikdy nikto nevidel kohúta so sklonenou hlavou.” – Alfonzo Newton Benn

Zmysel života a smrť.

Smrť. Niekto sa jej bojí, niekto v nej vidí hrdé zakončenie života. Pre jedného je to neistota, pre druhého existencie lepšieho bytia. Istí si však môžeme byť v tom, že pre každého je to symbol rovnosti medzi všetkými ľuďmi. Nezáleží na našej farbe kože, národnosti, náboženstva alebo názoroch. Každý zomrieme. Skôr alebo neskôr. Ostré slová pre každého smrteľníka, ešte ostrejšie pre toho, kto sa s týmto faktom nevie zmieriť.

"Celý ľudský život je len cesta k smrti." (Seneca)

Presne tak. Rovnako ako mnoho filozofov sa aj Seneca zamyslel nad otázkou bytia. Prečo absolvovať cestu do slepej uličky, z ktorej niet návratu? Vlastne neviem, prečo nad tým rozmýšľam, keď to nedokázali rozlúsknuť aj tie najväčšie mozgy sveta. Odpoviem si však jednoducho: Každého sa to týka. Každý na to myslí. Ja nie som žiadnou výnimkou. Ale je to smutné, že áno? Človek si pripadá ako dobytok. Hovädzí dobytok, ktorý celý život bojuje o prežitie a zdokonaľuje svoje vlastnosti, aby ho na konci pastier nemilosrdne zabil. Je azda týmto pastierom Boh? Ťažko povedať ...

Musíme teda uznať, že ľudský život vyzerá na prvý pohľad celkom bezvýsledne, či dokonca postráda zmysel! Argumentom nám však môže byť, že pre mnoho ľudí existujú veci, pre ktoré stojí za to žiť, hoci vie, že to tak nebude navždy. Láska, priatelia a najbližší, krása, auto. Je to relatívne.     Však iba vďaka týmto potrebám naberá náš život zmysel a naša snaha sa nemusí javiť pochabo.

Stále je tu však množina ľudí, ktorí tieto veci nemajú a ich život sa razom mení v jedno jediné peklo, z ktorého je práve smrť jediným únikom. Ale uvedomme si: Nie je práve naša osobnosť jednou z tých najdôležitejších a najnevyhnutejších "potrieb" k životu? Každý sme predsa odlišní a každý plníme svoju úlohu v postavení spoločnosti a sme nenahraditeľným dielikom celej tejto skladačky života, bez ktorého sa ostatní dieliky často nezaobídu. Táto myšlienka by nás mala podľa mňa okrem iného tiež držať nad vodou a poslúžiť nám ako dôvod na to, aby sme zajtrajšie ráno opäť vstali a prežívali ďalší deň.

Pýtam sa teda: Má život zmysel?

 Má. Nevieme, prečo tu sme, ale vieme, že hoci nás na tom konci slepej uličky čaká smrť, mali by sme uličkou prejsť s hlavou vztýčenou, pevnou mysľou a rozvážne a ísť v ústrety celému tomu dobrodružstvo, plnému šťastia i nešťastia. A ak si uvedomíme túto existenciu seba samého, ulička sa môže javiť priestrannejšie, než sa zdá.

Strach.

Hovorí sa: "Iný kraj, iný mrav." A u tohto javu tomu nie je inak, každý z nás sa bojí niečoho iného. Ale existujú však výnimky potvrdzujúce pravidlo, tými sú ľudia, ktorí sa neboja doslova ničoho. Týchto jedincov môžeme prirovnať k rozprávkovej postave statočného Ondráška z rozprávky Nebojsa, avšak tu už môžeme hovoriť o psychickej chorobe.

Iste sme všetci zažili nejakú situáciu, kedy nám tuhla krv v žilách alebo kedy sme si hovorili: "Kiež by to bol len zlý sen!"

Všetci sa niečoho bojíme, už od útleho veku nás strach sprevádza v každodennom živote.

S našim rastom sa mení aj zdroj strachu. U malých detí je to najčastejšie strašidlo pod posteľou alebo v skrini, u dospievajúcich jedincov sa môže objaviť strach z pavúkov a u dospelých potom môže byť strach vyvolaný trebárs obavami o svoju rodinu.

Strach je vždy sprevádzaný určitou reakciou na podnet. Najčastejšie sa strach odráža v našom správaní. Človeka, ktorý sa bojí, spoznáme na prvý pohľad. Býva roztržitý, je často nervózny, môže byť aj zmätený. Je teda jasné, že strach v človeku prebudí určité fyziologické reakcie, čo potvrdzuje teóriu, ktorá hovorí: "Bojíme sa, a preto utekáme."

Rovnako tak existuje teória, hovoriace o tom, že naším správaním si môžeme strach privodiť sami.

Pri vyslovení slova strach si každý predstaví niečo iné, väčšinou niečo zlé. Ale nemusí to byť vždy niečo zlé, skôr niečo, o čom nič nevieme, napríklad smrť.

Ak má človek z niečoho strach, môže sa lepšie pripraviť než človek, ktorý si žiadne starosti z tejto situácie nerobí.

Čo povedať na záver? Snáď len to, že každému strachu sa dá čeliť, ak naozaj chceme. Aj keď to nebude práve jednoduché. Zvyčajne, čím ťažšie sú začiatky, tým lepší je pocit na konci, že ste to zvládli, ale to už je zase iná kapitola.

Pár riadkov.

Je to pár papierov vyrovnaných podľa čísel, ktoré držia vo väzbe. Hore je veľkými písmenami vytlačený názov, pár písmen, nič viac. Vnútri je plno malých čiernych slov. "So to moc aj keď po mačka pričom" - náhodne vybraná nedávajú zmysel. Nikomu neublíži, nikoho nepohorší, ale ani nepohladí po duši. Nikto si ich nevšimne ani sa nepozastaví. Sú chladné a prázdne.

Vedieť ich tak porovnať, dať im poriadok a poriadok, naučiť ich sa smiať a plakať. Na pozadí bieleho papiera sa začína prebúdzať život. Ešte nie moc, ale predsa niečo začína hriať. Z roviny začínajú vznikať živé obrazy a pomaly sa začínajú meniť a vyvíjať.

Oči kĺžu po papieri ako prst po rozvlnenej vodnej hladine. Tie skôr prázdne riadky núti sa zastaviť, premýšľať a nadýchnuť sa. Nosom plne zaboreným do stránok občas prejde zvláštne sladká vôňa dreva. Teplota sála viac a viac. Na papieri sa medzi čiernymi písmenami objavila slaná kvapka vody. A hneď druhá, tretia. Slová sa začínajú zahmlievať pred očami, ale čím menej sú čitateľné, tým viac je cítiť, ako hlboko sú vrytá v srdci. Tam niekde hlboko vnútri to vrie, prská ​​a v hlave vynára toľko otázok a všetky začínajú "prečo"? Je to neutíchajúci dialóg, pri ktorom kniha oslovuje a duše zodpovedá.

Veľké diela sú prácou veľkých ľudí. Aj keď bola napísaná pred sto rokmi, sú stále tak úžasne prítomné, až to mrazí. Nesú ťažké posolstvo - veľa veľkých myšlienok, ktoré kráčajú odvážne a hrdo so vztýčenou hlavou po neľahkej ceste svojho osudu. Za tú dlhú dobu boli zatracované aj oslavované. Moc dobre poznajú zaprášenie hornej poličky aj skvostné paláce. Pomáhajú nám do seba skryť  zloby, túžby po moci, sláve a bohatstvu, ale aj veľa lásky, nehy a šťastie. Pomáhajú nám sa vykričať z nenávisti, ublíženia a ticho  im môžeme zveriť s tajomstvom. Knihy sú ľuďom tým, čím sú perute vtákom.

Vedia o nás všetko. Vyrastali s nami, učíme sa z nich a bavíme sa nimi. Sú nám poznaním, pomáhajú sa rozhodnúť, varujú a odkazujú nás na minulosť a sú ukazovateľom, ako ďalej.

Môžeme do nich vtlačiť svoju tvár, ktorú so sebou ponesú do novej doby, kde budú zase novým ľuďom svietiť na cestu.

"Bez snov a ideálov nemožno byť človekom." 

(Ernst Fischer)

"Bez snov a ideálov nemožno byť človekom," povedal múdry muž. A vedel prečo. Myslím si, že menej alebo viac pravdy na tom je. Ideály a sny nás sprevádzajú celým životom. Ale napriek tomu sa pýtam: Je možné bez snov a ideálov byť človekom?

Sny? Každý ich  máme. Každý o niečom inom. Malé dievčatko o bábike, chlapček o autíčku, násťroční o láske ... Ku snom sa uchyľujeme, keď realita začína byť neúnosná. Sú pre nás cestou k nesplniteľným či vzdialeným cieľom. Sny sú nevyhnutnou súčasťou nášho života. Je to korenie, bez ktorého by polievka chutila ako voda. Obyčajná voda. A vzdať sa snov? Pre mňa by to znamenalo vzdať sa sama seba.

Ideál? Aj ja si ho sním. Ideál čiže dokonalosť. Niečo alebo niekto ku komu vzhliadame. Aj keď si to neuvedomujeme, stále ho po celý život hľadáme. S vekom sa intenzita pátrania zvyšuje. Hľadáme, kým sa čo najviac svojmu ideálu nepriblížime. A keby nebol? Pre jedných nepredstaviteľná strata, pre druhé úľava. Ale načo potom snívať?

A tak sa pýtam: Je možné bez snov a ideálov byť človekom? Nemať ideál, nie je prečo snívať. Nemať sny, nie je prečo žiť. Nežiť znamená nebyť človekom. A preto si myslím, že mať sen je krásne. Môžeme si vysnívať nejaký ideál, pre ktorý budeme žiť. Ale nesmieme si ho len predstavovať. Musíme za ním ísť rovno a nečakať, čo bude ďalej. Mohlo by sa tiež stať, že sa vám bude vzďaľovať viac a viac ...

Život je krásny a stojí za neho bojovať.

Čo pre vás znamená slovo život? Myslíte si niekedy, že život nemá cenu? Prečo to tak všetko je?

Veľakrát sa nám nedarí, sme mrzutí, naštvaní, ale myslím si, že toto k životu patrí. Predstavte si, že ste prišli o prácu, v rodine ste stratili milovanú osobu a nechce sa vám ďalej žiť. Zrazu máte pocit, že ste na svete úplne sami, nemáte sa ku komu privinúť a myslíte si, že je to váš koniec. Ale nezúfajte si, nič nekončí predčasne!

Príkladom toho je aj to, že ak sa zamilujete do osoby, ktorá po vás túži a po nejakej dobe dotyčný prehlási: JE KONIEC! Táto veta zrazí na kolená aj toho najtvrdšieho človeka. Vy vôbec netušíte, prečo sa to stalo, ste z toho na pokraji zrútenia, ale praví priatelia vám z toho pomôžu.  Alebo nečakaná strata niekoho blízkeho. Toto srdce prijíma dosť bolestivo a už naozaj strácate chuť žiť. Vždy keď nám život zasadí ranu, vždy je to taká, ktorú unesieme. Nezmierime sa ale dokážeme sa s tou bolesťou naučiť žiť. Potom sú predsa len sú tu opäť priatelia, ktorí vám radi pomôžu. 

Preto si vždy uvedomte, že môže byť ešte horšie, než je teraz, a nepokúšajte sa o zbytočné sebaubližovanie, podávanie sa problémom. Spomeňte si, že ste prežili aj krásne chvíle a hneď vám nebude život pripadať tak čierny a budete mať chuť ďalej žiť a bojovať za to, čo vám právom patrí. 

Nech je život akokoľvek ťažký, určite stojí za neho bojovať!

Máme budúcnosť?

Budúcnosť je veľmi rozsiahla a diskutabilná téma, ktorá pre niekoho môže predstavovať obavy a strach. Sú tu ale aj takí, ktorí v budúcnosti vidia silu, zmeny a novej cesty. Ale naozaj si títo ľudia myslia, že budúcnosť nesie priaznivé časy? Alebo sa len nechcú zmieriť s realitou, ktorá nastane?

Budúcnosť možno rozdeliť do dvoch pomyselných balíčkov. Jeden z nich obsahuje situácie, ktoré nastanú, a ktorým sa nedá vyhnúť, zmeniť ich alebo oddialiť. Potom tu sú ale aj také, ktoré je možné prispôsobiť k obrazu svojmu, a to napríklad tým, aký žijeme život.

Ak sa zamyslím  nad týmto obdobím, ktoré nasleduje prítomnosť a najviac sa vzďaľuje od minulosti, mám v sebe veľmi rôznorodé pocity. Myslím, že sa zhodneme na tom, že nikto nedokáže s presnosťou určiť, čo nás čaká. Niektorí by chceli vidieť do budúcnosti, a preto vyhľadávajú veštice či veštca vo viere, že sa z čítania z dlaní, krištáľových gulí a kariet dozvedia to, čo chcú. Podľa môjho názoru sú to len triky, ktoré majú prinútiť ľudí, aby zaplatili niekedy dosť nemalé čiastky. Zatiaľ sa im to darí a tak takzvaný "biznis budúcnosti" ide na plné obrátky.

Predstavujem si, že to neznáme pred nami je uchované pod pomyselným krytom, ktorý si každý za svojho života stavia sám. To všetko na základe zdravého rozumu, tolerantnosti a dobrého správania. Stačí raz zísť z cesty, len nepatrné pošmyknutie a odnášame si nechcené následky do ďalších rokov života. A to bohužiaľ bez možnosti nápravy. Chcem tým naznačiť, že v dnešnej spoločnosti sa kladie dôraz aj na sebe menšie chyby, ktoré človek urobí, a považujú sa za niečo neprípustného. Mali by sme preto spojiť sily a činy do jednej neporaziteľné päste a vrhnúť sa do boja s nespravodlivosťou aj zo strany politiky a vonkajšieho prostredia.

Na záver by som chcela povedať, že je potrebné, aby populácia odbočila z vopred nalinajkovaného notového zápisu vážnej hudby smerom k životu s nádychom oslavnej piesne. Teda aby sme skoncovali s nekonečným riešením nedôležitých vecí a začali sa sústreďovať na tie dobré, ktoré nás obklopujú. Pretože za pár rokov môže byť všetkému inak.

Jablko nepadá ďaleko od stromu.

Pod týmto príslovím si predstavíme porovnanie osôb, udalostí či vecí, ktoré spolu majú istú súvislosť. Ja som sa však rozhodla preskúmať túto súvislosť z iného uhla.

Nahliadnime najprv trochu do histórie ...

Jablká rozhodne nie sú roztomilými, nevinnými plodmi ovocných sadov. Tieto plody môžu za mnohé rozpory v histórii ľudstva! Len si rozpamätajme ... Prví ľudia, ktorí si žili v pokojnej nahote rajského spolužitia, boli vinou toho zradného jablká vyhnaní. Prejdeme o pár rokov ďalej, k desaťročnej Trójskej vojne. Jej príčina? Zase jablko, tentoraz zlaté jablko sváru. A ďalej by mohla byť na rade Snehulienka ...

Či už sú jablká zradná nástraha, čo už  otrávené, kyslé, zlaté či neďaleko padajúce, stále majme na mysli, že sme to práve my, tie jablká, ktoré padajú zo stromu. Pomaly opúšťame rodičov a vydávame sa na dlhú cestu s nadobudnutými vedomosťami a radami od zrelších. Čím viac chceme byť iní než naši rodičia, tým sa im viac podobáme. Čím ďalej sa chceme odkotúľať, tým bližšie im sme.

Skôr alebo neskôr sa rovnako vrátime k materskej vetve a všetky získané skúsenosti odovzdáme nedozretým potomkom, ktorí nás nebudú počúvať. Budeme sa snažiť vštepiť im do hlavy čo najviac. Farba, vôňa, chuť, to je niekoľko vlastností, ktoré od nás môžu zdediť. Potom už budeme dúfať, že sa nezamotajú a nestanú sa zanedbanými, zhnitými jablkami.

Zo všetkého najhoršie sú tie červené, sebavedomé, zvodné jabĺčka, ktoré ovládajú jablká so semienkami, čo sadia, kde sa im zachce. Tieto jablká bývajú najkrajšie, bez kazu, avšak kyslé a vnútri nahnité rovnako ako dokonale vyzerajúci ľudia. Vedia vyzerať pekne len navonok. Keď ich spoznáte, zistíte, že za to nestoja.

To ako dozrejeme, závisí hlavne na našich rodičoch, ktorí nás poučujú, ako zrieť. Vedľa nich nám kamaráti ukazujú, ako sa pri tom baviť a konzumná spoločnosť udáva tempo, s ktorým zrejú.

A na záver jeden citát: Jablko ďaleko od stromu

nepadá, a keď aj padne, vždy sa stopkou ku pňu obracia.  

Dvakrát meraj, raz rež.

S týmto príslovím sa už každý z nás iste stretol. Je to napr. nepozornosť alebo zlý odhad situácie či ľudí. Z vlastnej skúsenosti musím poznamenať, že nepozornosť je veľmi nepríjemná vec, ktorú si potom vyčítate. Avšak o nepozornosti rozprávať nechcem, to už si každý odôvodní sám.

Na škole sa učíte spoznávať ľudí, pretože len málokto má ten správny odhad. Stalo sa vám to už? Nie každý človek má správny odhad na ľudí, možno ten, čo sa nám zdá ako najlepší a najúprimnejší človek je niekto kto nám podkladá polená pod nohy a naopak ten, ktorý je krutý a zlý je vlastne naopak ako ochranár. 

Tak  isto mám na mysli, že si vás niekto omotá okolo prsta a potom použije napríklad vaše súkromné ​​informácie proti vám. Je to veľmi nepríjemné, pretože potom si vyčítate: "Prečo práve ja? Prečo ja som tak naivný človek, že sa hneď každému zverím?"  Prečo nevieme správne odhadnúť ľudí a slepo dôverujeme, alebo sme fakt taký naivný, že si myslíme, že ak konáme dobro, to dobro sa nám oplatí? Nie a hlavne v dnešnej dobe, kde je dobro trestané zlom a zlo  nosené a velebené na rukách. Nikomu to neprajem, ale je to súčasť života, vaša dôvera k ľuďom. Dávajte si pozor na to, čo, komu a kde poviete, pretože nikdy neviete, kedy vás aj tí najlepší ľudia môžu sklamať. Nie je moc dobré byť uzavretý sám do seba, ale taktiež byť až moc otvorený.

 Myslím, že zveriť sa je možné človeku, ktorému naozaj veríte alebo ktorý vás už podržal v situáciách, kedy vám bolo naozaj, ako sa hovorí, "pod psa". Takému človeku sa hovorí kamarát. Každý by mal mať kamarátov, ale ten naozajstný "friend forever" sa hľadá možno aj celý život. Ale v každom prípade by ste sa vo výbere toho dôverného človeka nemali unáhliť, pretože inak sa stávajú už spomínané nepríjemné výčitky.

A preto platí: Dvakrát meraj, raz rež.

Malé a veľké pomery.

Chcela by som sa zamyslieť nad touto témou z hľadiska chudobných a bohatých ľudí. Väčšina ľudí si myslí, že bohatší ľudia to majú na svete jednoduchšia a závidia im. Ja toho názoru nie som. Áno, môžu mať všetko, čo si želajú, nemusia strádať. Majú síce krásny dom, auto, veľa potrebných aj nepotrebných vecí, ale ako to chodí v ich rodine?

Hovoríme si, že keď majú veľa peňazí, tak im nemôže nič chýbať. Ale ja si myslím, že bohatí ľudia väčšinou nemajú čas na svoju rodinu, sú zaneprázdnení, ich deti sú väčšinou samé, alebo s opatrovateľkami a rozmaznané,  no keď sú chorí, tak k tomu, aby boli viac s rodinou alebo boli zdraví im peniaze nepomôžu. Väčšina ľudí sú s nimi, lebo majú peniaze a hrajú sa na ich priateľov a pritom ich využívajú a zdierajú s peňazí.  Ak sa dostanú do depresií nikdy nemajú skutočných priateľov, ktorí pri nich stoja.

Naopak chudobní ľudia majú zo života radosť, teší sa z každej maličkosti, aj keď si nemôžu dovoliť všetko, čo by chceli. Ale v dnešnej dobe sú deti chudobných rodín veľmi nešťastné z toho, že nemôžu mať hračky, ktoré majú ich bohatšie kamaráti. Vyčítajú to svojim rodičom a to je veľká chyba. Nikto väčšinou nemôže za to, že nedokáže poskytnúť svojej rodine to, čo by si priali. Môžeme si povedať, budeme sa učiť, ale ani tak nemáme svoju budúcnosť zaistenú. V dnešnom pracovnom nedostatku je ťažké zohnať prácu aj ako vyštudovaný vysokoškolák. Poznám pár žien, ktoré robia upratovačky, aj keď majú vysokú školu, aby mali vôbec nejakú prácu.

Predtým to malo väčšiu nevýhodu byť chudobný. Deti sa nemohli kamarátiť s deťmi bohatých rodín. Nikto z chudobnej rodiny nemohol do vyššej spoločnosti. Áno, teraz sa tiež len tak nedostaneme medzi najbohatších a  na  ich VIP večierky, ale už to nie je také ponižovanie chudobných ako to bývalo predtým. Dnes ide o to, mať pekné vystupovanie a autoritu. A predovšetkým uznanie a rešpekt.

Myslím si, že ľudia by nemali rozlišovať, kto je ako bohatý, koľko má kto majetku, aké má auto a tak ďalej. Ľudia by mali pochopiť, že dnes nezáleží na pomeroch, ale na slušnom vystupovanie ľudí.

V dnešnom svete, keď aj s obyčajných ľudí sa stávajú úspešní podnikatelia, konatelia firiem či majitelia obrovských koncernov by predovšetkým nemali zabúdať na jedno: „ Nikdy nezabúdaj na toho, kto pri nás stál keď sme boli na úplnom dne.“

A na záver jeden citát:

„ Hore musíš ísť sám, dolu Ti vždy niekto pomôže!“

 "Život meriame skutkami a nie časom." (L. A. Seneca)

Zamýšľali ste sa vôbec niekedy nad nejakým citátom? Nehovorím, že pravdivé a dych berúce citáty sú iba od SENECA. Myslím akúkoľvek slávnu citáciu od akéhokoľvek autora. Rozobrali ste si snáď nejakú? Ja verím že áno. Keď už sa človek dostane k takému textu alebo niekde počuje nejaký citát, tak sa nad tým chvíľu pozastavuje. Áno, nie úplne každý, ale určite prevažná väčšina.

Nezáleží na tom, koľko máte rokov, ako vyzeráte, aké je vaše postavenie v spoločnosti. Poďte sa spoločne so mnou všetci zamyslieť nad vyššie uvedeným Senecovým citátom. Zanechajte všetky práce, zahoďte starosti za hlavu, pohodlne sa usaďte a povedzte mi, čo si myslíte. Naozaj meriame život skutkami a nie časom? Na čo potom máme hodinky, čo? Prečo niekto vymyslel čas? Určite nie je zbytočné vedieť, koľko je hodín, koľko máte rokov a kedy vám končí smena, nie je tiež zlé vedieť, ale napovedia hodinky niečo o vašom živote? Samozrejme áno. Je to výborný módny doplnok. Všetkým okolo seba môžete ukázať, aký skvost máte priviazaný na ruky.

Človeka preto nemôžete hodnotiť len podľa toho, čo nosí na ruke alebo na iných častiach svojho tela, ale to teraz nechajme bokom. Nám ide predsa len o čas. Meria hodinky čas? Meria. Meria hodinky život? To asi nie, že? Zaiste vám povie zhruba dĺžku vášho života. Je to tá správna dĺžka? Keď sa pozeráte minútu na budík a pozorujete len tú malú sekundovú ručičku, ako sa posúva, príde vám to rovnako dlho, ako keby ste boli práve na nejakej párty alebo robili niečo, čo vás baví, či boli s niekým koho milujete? To asi nie. Pritom tá ručička na budíku obehne dookola vždy za rovnaký čas. Že by teda predsa len život merali skutky a nie čas? Siahnite si do svedomia a popravde povedzte, koľko ste toho za život dokázali? Koľko ste vykonali dobrých skutkov? Nedalo by sa to všetko znova zvládnuť, než hodiny odbijú dvanástu? Niektorí ľudia dokázali za pár rokov to, čo my nedokážeme asi ani za celý náš život. Za to im samozrejme patrí veľký obdiv a tiež uznanie, avšak môžu nám oni povedať, čím sa ten život meria?

Život sa asi naozaj meria skutkami a nie časom.

Popravde, sám neviem, ako to je, ale poviem vám jedno: Vždy, keď urobím dobrý skutok, mám strašne dobrý pocit. Niekedy si v danej chvíli ani neuvedomujem, že som niekomu urobila radosť alebo čo všetko som pre niekoho urobila, ale s odstupom času sa to dozvedám a teším sa z toho až dokonca života. Pred smrťou si určite nepoviem: "Žila som toľko  a toľko rokov, to sa dá." Skôr budem spomínať, čo som zažila a hlavne ako som čo vykonala.

Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.

Niekto povedal alebo som niekde prečítala, že človek je pútnikom na zemi. Putoval už od nepamäti. V škole sme sa učili  o sťahovaní celých národov. Aj naši slovenskí predkovia boli takýmito pútnikmi.

Zažívali mnohé príkoria a krivdy. Len horko-ťažko živili svoje početné rodiny. Ťažký život ich poslal zo svojich domovov na ďaleké cesty, ako pútnikov, hľadajúcich nový život. Človek na cestách, zvlášť neznámych a neschodných sa často stratí alebo zatúla. Tak sa z pútnika môže ľahko stať tulák. V minulosti aj dnes poznáme mnohých tulákov, ktorí nemajú cieľ života. Naši slovenskí predkovia neboli takýto tuláci, bez cieľa.  Oni mali pred sebou jasný cieľ. Vedeli čo hľadajú. Vedeli aj kam idú. Mali svojich vodcov, farára a učiteľa, ktorí dbali aby sa na ceste nestratili a aby šťastne prišli do cieľa. Aby s námahou ale šťastne našli svoj nový dom, novú vlasť, nový život. Myslím, že všetko toto bolo potrebné pre ďalší vývoj. Bolo to viac menej predurčené. 

Veď keď si zoberieme vývoj človeka od pradávneho praveku, človek sa musel prebojovať, vytýčiť si ciel i keď na druhej strane je pravda, že nie všetkým sa to podarilo, jedinci museli byť silný a práve im bolo dané, že to dokážu. Týmto nechcem všetko hádzať do jedného vreca, na druhej strane si myslím, že každý, ale ozaj každý dokáže urobiť čo chce a v rámci toho orientuje svoj život, postoje, orientácie, priority.
Sama seba sa pýtam, prečo som sa vlastne narodila, keď raz aj tak zomriem? Má môj život vôbec zmysel? Čo je vlastne človek, alebo jeho bytie v porovnaní s tajuplným famóznym kozmom? Je taký veľký, že si to nevieme ani predstaviť. Keď sa pozriem z okna izby tak vidím len nepatrnú časť. 
Život je akýmsi druhom pretekov – zápasíme v ňom o dosiahnutie našich cieľov, o to, aby sme z našich životov niečo urobili, no má to zmysel len vtedy, ak to, čo sme dosiahli, bude trvalé. 

A bude to vôbec trvalé? Nebude. Aj keď vytvorím veľké literárne dielo, ktoré budú ľudia čítať aj o tisíc rokov, môže sa stať, že slnečná sústava vychladne, Zem zanikne a všetky stopy môjho úsilia zmiznú. V žiadnom prípade sa nedá dúfať ani len v zlomok nekonečnosti tohto druhu. Ak vôbec existuje nejaký zmysel, ku ktorému sa má smerovať, treba ho nájsť v rámci našich vlastných životov. Prečo je v tom nejaký problém? Je možné predsa vysvetliť zmysel väčšiny vecí, ktoré robím.

Pracujem, aby som zarobila peniaze a mohla podporovať sama seba a svoju rodinu. Stravujem sa, pretože som hladná, spím, pretože som unavená, prechádzam sa alebo telefonujem s priateľmi, lebo sa mi to páči, čítam noviny, aby som sa dozvedela, čo sa deje doma a vo svete. Ak by som niečo z tohto nerobila, cítila by som sa biedne. Takže v čom je problém ? Problém je v tom, že i keď existujú zdôvodnenia a vysvetlenia väčšiny vecí, veľkých i malých, ktoré v živote robíme, ani jedno z nich nevysvetľuje, o čo ide v našom živote ako celku – celku, ktorého časťami sú tieto aktivity, úspechy a neúspechy, snahy a sklamania. Keď o celej veci premýšľam, zdá sa, že niet dôvodu, prečo to robiť. Ak sa na to pozriem zvonka, ani by nevadilo, keby som neexistovala. 

A po zaniknutí mojej existencie, by vôbec nezáležalo na tom, že som niekedy existovala. Pravda, na mojej existencii záleží iným ľuďom – mojim rodičom, priateľovi a známym, ktorí sa o mňa zaujímajú. Ktokoľvek existuje má isté potreby a záujmy, vďaka ktorým mu v rámci jeho života záleží na istých veciach a ľuďoch. Lenže nezáleží na celej veci. Záleží však na tom, že na tom nezáleží? Každý zomrie. . 
Väčšina ľudí chce, aby toho, z čoho sa môžu tešiť bolo viac, no pre niektorých vyhliadka na neexistenciu je odstrašujúca takým spôsobom, ktorý nie je adekvátne vysvetlený. Ťažké je akceptovať myšlienku, že svet pôjde ďalej aj bez nás a my sa staneme ničím. Nie je jasné, prečo. Všetci akceptujeme fakt, že čas existoval i predtým, než sme sa narodili, keď nás nebolo – tak prečo máme byť takí znepokojení vyhliadkou na neexistenciu po našej smrti. 

Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.

"Neobávaj sa starnutie tela, ale duše."

Čo si budeme nahovárať, na vzhľade v dnešnom svete záleží a všetci chcú byť krásni a úspešní. Krásni ľudia to majú a vždy mať budú aspoň o kúsok jednoduchšie.

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale podľa mňa nám viac záleží na kráse fyzickej, než na tej cennejšej, vnútornej. Chodíme na rôzne kozmetické úpravy, len aby sme boli čo naj dokonalejšie, ale na krásnu dušu, krásny zovňajšok a nejaký ten intelekt úplne zabúdame.

Častokrát sa stáva, že stretneme ľudí, ktorí na prvý pohľad dobre vyzerajú, potom s nimi však porozprávame a zistíme, že v hlave nemajú vážne nič a diskutovať sa s nimi tiež nedá. Naopak si zase občas iste poviete, čo že sú to tamto v rohu za šedé myši, ale po zoznámení sa s dotknutými, ste  s nimi schopní rozprávať sa napríklad aj pol dňa. A to vďaka  ich kráse vnútra, ich krásnej duši ...

Alebo trochu inak. Všetko je to o našej hlave, to je to všetko čo ovplyvňujú naše myšlienky.

Napríklad keď mladá žena bude chodiť na vyhladenie tváre len preto, aby jej tvár vyzerala čo najmladšie, je jasné, že aj cez všetky tie vylepšovania sa bude čím ďalej viac cítiť staro. Keď si ale šesťdesiatročná pani sebavedome hovorí, akú má skvelú postavu, ako skvelá je jej tvár, bude sa cítiť fajn, mlado. Aj  tá duša bude stále krásna a mladá.

Krásna duša, vzácna duša. Pred dnešným skazeným svetom je ťažké uchrániť si aspoň kúsok krásnej duše. Je oveľa ľahšie zájsť si ku kaderníčke zafarbiť hlavu, než si povedať, že aj bez toho vyzeráme pekne a že záleží hlavne na vnútrajšku. Chce to našu silnú vôľu. Túžbu, byť dobrí ľudia. A nie zvonku, ale zvnútra.

Na otázku, ktorá krása je krajšia a dôležitejšia, si musí odpovedať každý sám. A je len na nás, či sa rozhodneme pre rozvíjanie fyzickej krásy či tej duševnej ...

"Podstatné v živote nie je dobývať, ale bojovať." (Pierre de Coubertin)

Aké vznešené skĺbenie slov! Človek ako by bol razom obklopený múdrosťou, avšak zároveň sa nedá vyhnúť  otázke: Čo táto veta znamená dnes ako vo svete športu, tak normálnom živote kohokoľvek z nás? Netrúfam si povedať, vlastne napísať. Každý z nás si to vysvetlí inak, rozhodne sa ale vždy jedná o úlohe jedinca buď to na športovom ihrisku, alebo aj v spoločnosti, či na pracovisku. Skrátka o prejavenie sa k okoliu za nejakým účelom. A nech už je prístup k prejavu viac či menej aktívny, myslím si, že tejto úlohe sa nikto vyhnúť nemôže. Poďme si ale skúsiť všimnúť práve tých, ktorým sa cesta za úspechom stala životnou náplňou.

Tak napríklad taký šport. Je to oslava človeka, jeho sily a krásy tela, ktorá spadá až do obdobia starovekého Grécka. Každý športovec bojoval, aby vynikol v tom, v čom je najlepší. A domnievam sa, že vtedy bojoval spravodlivo, jeho česť mu nedovolila použiť nedovolených spôsobov, hoci už vtedy platilo, že vyhrať môže len jeden. A ten potom bude oslavovaný, získa si rešpekt u svojho vládcu. Snáď už vtedy musel onen šampión vedieť, že len víťazstvo mu prinesie výhody, ktorých ostatní mať nebudú.

A musím priznať, že po spísaní týchto pár viet ma ani - hoci jediný raz - nenapadlo slovo česť. Pochopiteľne, spôsoby na obchádzanie stanovených pravidiel sú v tom či onom športovom odbore rôzne. Rôzne sú aj možnosti ich využitia. Čo však môžeme ponechať ako nedovolený spôsob, spoločný pre všetky druhy športu, je použitie dopingu. Potom už je naporúdzi len jediná otázka: "Bojujú, alebo len dobývajú?"

Spravodlivé to rozhodne nie je, to je vec všeobecne známa. Kto však dnes v živote hrá fair play? Neviem, koľko existuje ľudí, ktorí sa podľa tohto hesla ešte riadi. Život nás učí, domnievam sa, nevsádzať práve na nejaký spravodlivý boj, ale skôr používať ostrých lakťov aj záludností. Napodiv málokedy je taký prečin trestaný, podľa môjho súdu skôr vedie k spomínanej úspešnosti. Skúsi mi niekto oponovať? Mám aj osobné skúsenosti.

Začala som žiť  a vzalo mi to ideu. Je to fér? Čoho sa musíme vzdať, aby sme nevybočovali z radu a nikto nám nič nezávidel? Závisť je to slovo, ktoré sa dnes tak často skloňuje v každom páde. Čo vlastne dobývam a s čím bojujem? Som ako ten športovec, ktorý poctivo trénuje a snaží sa. Ale vždy ma niekto predbehne, ako ten, ktorý si vzal doping. Kto teda hrá fair play?

Chcem ešte vôbec bojovať, dokončiť všetko a dobehnúť do cieľa, ktorý je pomaly na dohľad? Boli dni, kedy som všetko vzdávala, padala dole. Musela som vstať ako ten porazený a začať znovu. Každý deň si opakovať, že to bude dobré. Lenže nebolo to tak. Zase som sa stretla s tým, že sa nehrá fair play. Príde ľadová sprcha a všetko sa rúca. Športovec nedobehol. Bol porazený niekým, kto si vzal doping a nič ho nezaujíma a víťazí. Kto vlastne bojuje spravodlivo? Bolí to a nikto nevie, ako mi je. Vstanem a mám ísť ďalej. Čo mi ostáva iné? Keď už si myslím, že sa nemôže nič ďalšie stať, opúšťajú ma aj priatelia. Dávajú ruky preč. A to bolí najviac. Je tam závisť a potom mi to niekto aj želal. Chce sa ďalej bojovať a niečo dobývať v tomto prípade? Čo je teda podstatného v živote? Zápasím ďalej.

Zamýšľam sa nad svojou budúcnosťou a premýšľam, čo bude ďalej. Áno, budem bojovať. Dobijem môj cieľ a sen. Dobehnem do cieľa ako ten športovec, ktorý sa riadne pripravoval na tréningu - bez dopingu. A snáď raz zvíťazím. A snáď mi nebude nikto závidieť! Ale jedno viem isto, vždy je tu  niekto, kto beží popri Vás len tak, bez nezištnosti, bez závistí a s jediným pocitom a to, že vo Vás verí.