"Bez snov a ideálov nemožno byť človekom." 

(Ernst Fischer)

"Bez snov a ideálov nemožno byť človekom," povedal múdry muž. A vedel prečo. Myslím si, že menej alebo viac pravdy na tom je. Ideály a sny nás sprevádzajú celým životom. Ale napriek tomu sa pýtam: Je možné bez snov a ideálov byť človekom?

Sny? Každý ich  máme. Každý o niečom inom. Malé dievčatko o bábike, chlapček o autíčku, násťroční o láske ... Ku snom sa uchyľujeme, keď realita začína byť neúnosná. Sú pre nás cestou k nesplniteľným či vzdialeným cieľom. Sny sú nevyhnutnou súčasťou nášho života. Je to korenie, bez ktorého by polievka chutila ako voda. Obyčajná voda. A vzdať sa snov? Pre mňa by to znamenalo vzdať sa sama seba.

Ideál? Aj ja si ho sním. Ideál čiže dokonalosť. Niečo alebo niekto ku komu vzhliadame. Aj keď si to neuvedomujeme, stále ho po celý život hľadáme. S vekom sa intenzita pátrania zvyšuje. Hľadáme, kým sa čo najviac svojmu ideálu nepriblížime. A keby nebol? Pre jedných nepredstaviteľná strata, pre druhé úľava. Ale načo potom snívať?

A tak sa pýtam: Je možné bez snov a ideálov byť človekom? Nemať ideál, nie je prečo snívať. Nemať sny, nie je prečo žiť. Nežiť znamená nebyť človekom. A preto si myslím, že mať sen je krásne. Môžeme si vysnívať nejaký ideál, pre ktorý budeme žiť. Ale nesmieme si ho len predstavovať. Musíme za ním ísť rovno a nečakať, čo bude ďalej. Mohlo by sa tiež stať, že sa vám bude vzďaľovať viac a viac ...