Strach.

Hovorí sa: "Iný kraj, iný mrav." A u tohto javu tomu nie je inak, každý z nás sa bojí niečoho iného. Ale existujú však výnimky potvrdzujúce pravidlo, tými sú ľudia, ktorí sa neboja doslova ničoho. Týchto jedincov môžeme prirovnať k rozprávkovej postave statočného Ondráška z rozprávky Nebojsa, avšak tu už môžeme hovoriť o psychickej chorobe.

Iste sme všetci zažili nejakú situáciu, kedy nám tuhla krv v žilách alebo kedy sme si hovorili: "Kiež by to bol len zlý sen!"

Všetci sa niečoho bojíme, už od útleho veku nás strach sprevádza v každodennom živote.

S našim rastom sa mení aj zdroj strachu. U malých detí je to najčastejšie strašidlo pod posteľou alebo v skrini, u dospievajúcich jedincov sa môže objaviť strach z pavúkov a u dospelých potom môže byť strach vyvolaný trebárs obavami o svoju rodinu.

Strach je vždy sprevádzaný určitou reakciou na podnet. Najčastejšie sa strach odráža v našom správaní. Človeka, ktorý sa bojí, spoznáme na prvý pohľad. Býva roztržitý, je často nervózny, môže byť aj zmätený. Je teda jasné, že strach v človeku prebudí určité fyziologické reakcie, čo potvrdzuje teóriu, ktorá hovorí: "Bojíme sa, a preto utekáme."

Rovnako tak existuje teória, hovoriace o tom, že naším správaním si môžeme strach privodiť sami.

Pri vyslovení slova strach si každý predstaví niečo iné, väčšinou niečo zlé. Ale nemusí to byť vždy niečo zlé, skôr niečo, o čom nič nevieme, napríklad smrť.

Ak má človek z niečoho strach, môže sa lepšie pripraviť než človek, ktorý si žiadne starosti z tejto situácie nerobí.

Čo povedať na záver? Snáď len to, že každému strachu sa dá čeliť, ak naozaj chceme. Aj keď to nebude práve jednoduché. Zvyčajne, čím ťažšie sú začiatky, tým lepší je pocit na konci, že ste to zvládli, ale to už je zase iná kapitola.