Jablko nepadá ďaleko od stromu.

Pod týmto príslovím si predstavíme porovnanie osôb, udalostí či vecí, ktoré spolu majú istú súvislosť. Ja som sa však rozhodla preskúmať túto súvislosť z iného uhla.

Nahliadnime najprv trochu do histórie ...

Jablká rozhodne nie sú roztomilými, nevinnými plodmi ovocných sadov. Tieto plody môžu za mnohé rozpory v histórii ľudstva! Len si rozpamätajme ... Prví ľudia, ktorí si žili v pokojnej nahote rajského spolužitia, boli vinou toho zradného jablká vyhnaní. Prejdeme o pár rokov ďalej, k desaťročnej Trójskej vojne. Jej príčina? Zase jablko, tentoraz zlaté jablko sváru. A ďalej by mohla byť na rade Snehulienka ...

Či už sú jablká zradná nástraha, čo už  otrávené, kyslé, zlaté či neďaleko padajúce, stále majme na mysli, že sme to práve my, tie jablká, ktoré padajú zo stromu. Pomaly opúšťame rodičov a vydávame sa na dlhú cestu s nadobudnutými vedomosťami a radami od zrelších. Čím viac chceme byť iní než naši rodičia, tým sa im viac podobáme. Čím ďalej sa chceme odkotúľať, tým bližšie im sme.

Skôr alebo neskôr sa rovnako vrátime k materskej vetve a všetky získané skúsenosti odovzdáme nedozretým potomkom, ktorí nás nebudú počúvať. Budeme sa snažiť vštepiť im do hlavy čo najviac. Farba, vôňa, chuť, to je niekoľko vlastností, ktoré od nás môžu zdediť. Potom už budeme dúfať, že sa nezamotajú a nestanú sa zanedbanými, zhnitými jablkami.

Zo všetkého najhoršie sú tie červené, sebavedomé, zvodné jabĺčka, ktoré ovládajú jablká so semienkami, čo sadia, kde sa im zachce. Tieto jablká bývajú najkrajšie, bez kazu, avšak kyslé a vnútri nahnité rovnako ako dokonale vyzerajúci ľudia. Vedia vyzerať pekne len navonok. Keď ich spoznáte, zistíte, že za to nestoja.

To ako dozrejeme, závisí hlavne na našich rodičoch, ktorí nás poučujú, ako zrieť. Vedľa nich nám kamaráti ukazujú, ako sa pri tom baviť a konzumná spoločnosť udáva tempo, s ktorým zrejú.

A na záver jeden citát: Jablko ďaleko od stromu

nepadá, a keď aj padne, vždy sa stopkou ku pňu obracia.