Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.

Niekto povedal alebo som niekde prečítala, že človek je pútnikom na zemi. Putoval už od nepamäti. V škole sme sa učili  o sťahovaní celých národov. Aj naši slovenskí predkovia boli takýmito pútnikmi.

Zažívali mnohé príkoria a krivdy. Len horko-ťažko živili svoje početné rodiny. Ťažký život ich poslal zo svojich domovov na ďaleké cesty, ako pútnikov, hľadajúcich nový život. Človek na cestách, zvlášť neznámych a neschodných sa často stratí alebo zatúla. Tak sa z pútnika môže ľahko stať tulák. V minulosti aj dnes poznáme mnohých tulákov, ktorí nemajú cieľ života. Naši slovenskí predkovia neboli takýto tuláci, bez cieľa.  Oni mali pred sebou jasný cieľ. Vedeli čo hľadajú. Vedeli aj kam idú. Mali svojich vodcov, farára a učiteľa, ktorí dbali aby sa na ceste nestratili a aby šťastne prišli do cieľa. Aby s námahou ale šťastne našli svoj nový dom, novú vlasť, nový život. Myslím, že všetko toto bolo potrebné pre ďalší vývoj. Bolo to viac menej predurčené. 

Veď keď si zoberieme vývoj človeka od pradávneho praveku, človek sa musel prebojovať, vytýčiť si ciel i keď na druhej strane je pravda, že nie všetkým sa to podarilo, jedinci museli byť silný a práve im bolo dané, že to dokážu. Týmto nechcem všetko hádzať do jedného vreca, na druhej strane si myslím, že každý, ale ozaj každý dokáže urobiť čo chce a v rámci toho orientuje svoj život, postoje, orientácie, priority.
Sama seba sa pýtam, prečo som sa vlastne narodila, keď raz aj tak zomriem? Má môj život vôbec zmysel? Čo je vlastne človek, alebo jeho bytie v porovnaní s tajuplným famóznym kozmom? Je taký veľký, že si to nevieme ani predstaviť. Keď sa pozriem z okna izby tak vidím len nepatrnú časť. 
Život je akýmsi druhom pretekov – zápasíme v ňom o dosiahnutie našich cieľov, o to, aby sme z našich životov niečo urobili, no má to zmysel len vtedy, ak to, čo sme dosiahli, bude trvalé. 

A bude to vôbec trvalé? Nebude. Aj keď vytvorím veľké literárne dielo, ktoré budú ľudia čítať aj o tisíc rokov, môže sa stať, že slnečná sústava vychladne, Zem zanikne a všetky stopy môjho úsilia zmiznú. V žiadnom prípade sa nedá dúfať ani len v zlomok nekonečnosti tohto druhu. Ak vôbec existuje nejaký zmysel, ku ktorému sa má smerovať, treba ho nájsť v rámci našich vlastných životov. Prečo je v tom nejaký problém? Je možné predsa vysvetliť zmysel väčšiny vecí, ktoré robím.

Pracujem, aby som zarobila peniaze a mohla podporovať sama seba a svoju rodinu. Stravujem sa, pretože som hladná, spím, pretože som unavená, prechádzam sa alebo telefonujem s priateľmi, lebo sa mi to páči, čítam noviny, aby som sa dozvedela, čo sa deje doma a vo svete. Ak by som niečo z tohto nerobila, cítila by som sa biedne. Takže v čom je problém ? Problém je v tom, že i keď existujú zdôvodnenia a vysvetlenia väčšiny vecí, veľkých i malých, ktoré v živote robíme, ani jedno z nich nevysvetľuje, o čo ide v našom živote ako celku – celku, ktorého časťami sú tieto aktivity, úspechy a neúspechy, snahy a sklamania. Keď o celej veci premýšľam, zdá sa, že niet dôvodu, prečo to robiť. Ak sa na to pozriem zvonka, ani by nevadilo, keby som neexistovala. 

A po zaniknutí mojej existencie, by vôbec nezáležalo na tom, že som niekedy existovala. Pravda, na mojej existencii záleží iným ľuďom – mojim rodičom, priateľovi a známym, ktorí sa o mňa zaujímajú. Ktokoľvek existuje má isté potreby a záujmy, vďaka ktorým mu v rámci jeho života záleží na istých veciach a ľuďoch. Lenže nezáleží na celej veci. Záleží však na tom, že na tom nezáleží? Každý zomrie. . 
Väčšina ľudí chce, aby toho, z čoho sa môžu tešiť bolo viac, no pre niektorých vyhliadka na neexistenciu je odstrašujúca takým spôsobom, ktorý nie je adekvátne vysvetlený. Ťažké je akceptovať myšlienku, že svet pôjde ďalej aj bez nás a my sa staneme ničím. Nie je jasné, prečo. Všetci akceptujeme fakt, že čas existoval i predtým, než sme sa narodili, keď nás nebolo – tak prečo máme byť takí znepokojení vyhliadkou na neexistenciu po našej smrti. 

Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.