Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním.

Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat niekoľko tisíc EUR. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. 

Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi.

Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov,  ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.

Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním.

Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu.

A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú.

Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu.

Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži. Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.

Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad. V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame.

Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: 

Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi.