Zmysel života a smrť.

Smrť. Niekto sa jej bojí, niekto v nej vidí hrdé zakončenie života. Pre jedného je to neistota, pre druhého existencie lepšieho bytia. Istí si však môžeme byť v tom, že pre každého je to symbol rovnosti medzi všetkými ľuďmi. Nezáleží na našej farbe kože, národnosti, náboženstva alebo názoroch. Každý zomrieme. Skôr alebo neskôr. Ostré slová pre každého smrteľníka, ešte ostrejšie pre toho, kto sa s týmto faktom nevie zmieriť.

"Celý ľudský život je len cesta k smrti." (Seneca)

Presne tak. Rovnako ako mnoho filozofov sa aj Seneca zamyslel nad otázkou bytia. Prečo absolvovať cestu do slepej uličky, z ktorej niet návratu? Vlastne neviem, prečo nad tým rozmýšľam, keď to nedokázali rozlúsknuť aj tie najväčšie mozgy sveta. Odpoviem si však jednoducho: Každého sa to týka. Každý na to myslí. Ja nie som žiadnou výnimkou. Ale je to smutné, že áno? Človek si pripadá ako dobytok. Hovädzí dobytok, ktorý celý život bojuje o prežitie a zdokonaľuje svoje vlastnosti, aby ho na konci pastier nemilosrdne zabil. Je azda týmto pastierom Boh? Ťažko povedať ...

Musíme teda uznať, že ľudský život vyzerá na prvý pohľad celkom bezvýsledne, či dokonca postráda zmysel! Argumentom nám však môže byť, že pre mnoho ľudí existujú veci, pre ktoré stojí za to žiť, hoci vie, že to tak nebude navždy. Láska, priatelia a najbližší, krása, auto. Je to relatívne.     Však iba vďaka týmto potrebám naberá náš život zmysel a naša snaha sa nemusí javiť pochabo.

Stále je tu však množina ľudí, ktorí tieto veci nemajú a ich život sa razom mení v jedno jediné peklo, z ktorého je práve smrť jediným únikom. Ale uvedomme si: Nie je práve naša osobnosť jednou z tých najdôležitejších a najnevyhnutejších "potrieb" k životu? Každý sme predsa odlišní a každý plníme svoju úlohu v postavení spoločnosti a sme nenahraditeľným dielikom celej tejto skladačky života, bez ktorého sa ostatní dieliky často nezaobídu. Táto myšlienka by nás mala podľa mňa okrem iného tiež držať nad vodou a poslúžiť nám ako dôvod na to, aby sme zajtrajšie ráno opäť vstali a prežívali ďalší deň.

Pýtam sa teda: Má život zmysel?

 Má. Nevieme, prečo tu sme, ale vieme, že hoci nás na tom konci slepej uličky čaká smrť, mali by sme uličkou prejsť s hlavou vztýčenou, pevnou mysľou a rozvážne a ísť v ústrety celému tomu dobrodružstvo, plnému šťastia i nešťastia. A ak si uvedomíme túto existenciu seba samého, ulička sa môže javiť priestrannejšie, než sa zdá.