Prečo sa ľudia oddávna stále niečoho obávajú?

Ak sa máme naozaj zamyslieť nad tým, z čoho máme od histórie ľudstva najväčší strach, čo to bude? V praveku možná hlad a zima, ďalej si spomeňme na minulé storočie, ktoré bolo obetí vojen, dnes to budú napríklad len finančné problémy, alebo neskorý príchod do práce, a tak čo nám teda naháňa najväčší hrôzu? 

Naše hodnoty a obavy sa stále menia, avšak napriek tomu má ktorákoľvek doba niečo spoločné, niečo nepríjemné, a  pre nás všetkých nevyhnutného. Než si odpovieme na túto otázku, povedzme si ešte niečo. Všetky naše obavy vznikajú z našich skúseností s nejakým utrpením, lebo všetci sa bojíme robiť chyby, bojíme sa ich naprávať, bojíme sa sklamať, ubližovať. Prečo sa ale musíme stále niečoho báť? Veď keď sa tým budeme trápiť, náš život budeme síce žiť, ale nikdy ho nebudeme môcť prežiť. Bez prekážok by sme neboli silnejší a bez prehier nechceli vidieť naše zlepšenie, pretože ide stále o sebapoznávania. 

Verte alebo nie, tá najväčšia obava, ktorú mám na mysli sa rovnako nedá zmeniť. Niekedy sa ľudia pýtajú prečo oni? A prečo teraz? Život ale nečaká. Problémom je skôr to, že my áno. Na lepšie a vhodnejšie chvíle a tiež na zmeny, ktoré však neprídu, ak im nedáme priestor. Nepriateľom sme si bohužiaľ väčšinou my sami. Prečo neprežívame život tak, ako sme si predstavili? Neustály strach z niečoho nám kradne čas, ktorý nám zostáva a ani si to neuvedomujeme, naša obava sa blíži, teda vieme len to, že sa jedného dňa naplní.

 Ako to teda celé je? Úplne jednoduché. Narodíme sa, počas nášho života trpíme a potom, všetci zomrieme. A to je naša obava odpradávna, lebo strach zo smrti, hoci si to nepriznáme, máme predsa všetci. Čo bude potom? Stane sa niečo? Zomrieme milovaní, alebo zostaneme sami? Koniec koncov nech to bude akokoľvek, raz to príde a naše obava sa vyplní. Všetky naše životné cesty totiž vedú tiež k nášmu koncu. Alebo začiatku?

Na záver jeden skvelý citát: „Neverím v posmrtný život, a tak nemusím tráviť celý môj život v strachu pred peklom, alebo v ešte väčšom strachu pred nebom. Nech sú muky pekla akékoľvek, myslím že nuda v nebi by bola ešte horšia.“ Isaac Asimov