Nech je človek, človeku človekom.

Naozaj je naša ľudská morálka postavená na najvyššom bode toho, ako sa máme správať k druhým?

Doba v ktorej žijeme je uponáhľaná a majetnícka, čoraz menej a menej sa zameriava na to, čo chceme ako spoločnosti. Avšak my sme už prírodou stvorení ako spoločenský druh. Namiesto toho, aby sme sa snažili pochopiť druhých, zameriavame sa na seba ako na jednotlivca. Ale prečo? K čomu je to dobré, že ja sa budem cítiť dobre ale okolo mňa bude smútok? Bude mi snáď dobre samému v takom veľkom svete? Myslím, že presne v tomto je ten problém, ktorý sa zrejme hanbíme vyriešiť. Asi by sme pred ostatnými vyzerali slabo či ľútostivo. No prečo hasiť tú iskru v nás, ktorá vedie naše svedomie byť dobrými.

Mnohí si položíme otázku: ,,Ako?" Alebo: ,,Čo jeden človek zmôže proti toľkej väčšine?" Keby sme sa nepýtali a namiesto toho všetci konali, bol by svet vzťahov, následne celý o mnoho krajší a každý by mal nejakého spoločníka a nebol by sám.

Avšak, sme si príliš sebaistí a nedáme dopustiť na to, čo sme si v kariére ale i celkovo v živote vybudovali. Áno. Stačil by ťažký, ale malý krok, všetkého sa vzdať, pozrieť sa do svojho vnútra a v každom by sme videli seba. Nesprávali by sme sa tak dôležito ani by sme neponižovali, lebo by sme to boli my a nie len niekto. Nebolo by násilia v rodinách, školách a iných zariadeniach, kde my ľudia chodíme s cieľom ,,združovať sa."

To, že večer nechceme spávať sami aj to, že nás poteší objatie je znakom toho, že v nás drieme to, čím skutočne sme. Človekom. Bytosťou síce seba deštruktívnou, ale predsa láskavou, milujúcou a túžiacou po tom, aby bola milovaná.

No musíme sa prebudiť. A snažiť sa, aby náš život nebol len boj o majetok a prvenstvo, ale skôr hra na krásny pocit toho, že niekam patríme.

Dosiahneme spoločne to, že nádej na krajšie vzťahy nebude len nádejou, ale skutočnosťou? Vzdáme sa spoločne všetkého a budeme tu jeden pre druhého aby nik nebol sám?