"Podstatné v živote nie je dobývať, ale bojovať." (Pierre de Coubertin)

Aké vznešené skĺbenie slov! Človek ako by bol razom obklopený múdrosťou, avšak zároveň sa nedá vyhnúť  otázke: Čo táto veta znamená dnes ako vo svete športu, tak normálnom živote kohokoľvek z nás? Netrúfam si povedať, vlastne napísať. Každý z nás si to vysvetlí inak, rozhodne sa ale vždy jedná o úlohe jedinca buď to na športovom ihrisku, alebo aj v spoločnosti, či na pracovisku. Skrátka o prejavenie sa k okoliu za nejakým účelom. A nech už je prístup k prejavu viac či menej aktívny, myslím si, že tejto úlohe sa nikto vyhnúť nemôže. Poďme si ale skúsiť všimnúť práve tých, ktorým sa cesta za úspechom stala životnou náplňou.

Tak napríklad taký šport. Je to oslava človeka, jeho sily a krásy tela, ktorá spadá až do obdobia starovekého Grécka. Každý športovec bojoval, aby vynikol v tom, v čom je najlepší. A domnievam sa, že vtedy bojoval spravodlivo, jeho česť mu nedovolila použiť nedovolených spôsobov, hoci už vtedy platilo, že vyhrať môže len jeden. A ten potom bude oslavovaný, získa si rešpekt u svojho vládcu. Snáď už vtedy musel onen šampión vedieť, že len víťazstvo mu prinesie výhody, ktorých ostatní mať nebudú.

A musím priznať, že po spísaní týchto pár viet ma ani - hoci jediný raz - nenapadlo slovo česť. Pochopiteľne, spôsoby na obchádzanie stanovených pravidiel sú v tom či onom športovom odbore rôzne. Rôzne sú aj možnosti ich využitia. Čo však môžeme ponechať ako nedovolený spôsob, spoločný pre všetky druhy športu, je použitie dopingu. Potom už je naporúdzi len jediná otázka: "Bojujú, alebo len dobývajú?"

Spravodlivé to rozhodne nie je, to je vec všeobecne známa. Kto však dnes v živote hrá fair play? Neviem, koľko existuje ľudí, ktorí sa podľa tohto hesla ešte riadi. Život nás učí, domnievam sa, nevsádzať práve na nejaký spravodlivý boj, ale skôr používať ostrých lakťov aj záludností. Napodiv málokedy je taký prečin trestaný, podľa môjho súdu skôr vedie k spomínanej úspešnosti. Skúsi mi niekto oponovať? Mám aj osobné skúsenosti.

Začala som žiť  a vzalo mi to ideu. Je to fér? Čoho sa musíme vzdať, aby sme nevybočovali z radu a nikto nám nič nezávidel? Závisť je to slovo, ktoré sa dnes tak často skloňuje v každom páde. Čo vlastne dobývam a s čím bojujem? Som ako ten športovec, ktorý poctivo trénuje a snaží sa. Ale vždy ma niekto predbehne, ako ten, ktorý si vzal doping. Kto teda hrá fair play?

Chcem ešte vôbec bojovať, dokončiť všetko a dobehnúť do cieľa, ktorý je pomaly na dohľad? Boli dni, kedy som všetko vzdávala, padala dole. Musela som vstať ako ten porazený a začať znovu. Každý deň si opakovať, že to bude dobré. Lenže nebolo to tak. Zase som sa stretla s tým, že sa nehrá fair play. Príde ľadová sprcha a všetko sa rúca. Športovec nedobehol. Bol porazený niekým, kto si vzal doping a nič ho nezaujíma a víťazí. Kto vlastne bojuje spravodlivo? Bolí to a nikto nevie, ako mi je. Vstanem a mám ísť ďalej. Čo mi ostáva iné? Keď už si myslím, že sa nemôže nič ďalšie stať, opúšťajú ma aj priatelia. Dávajú ruky preč. A to bolí najviac. Je tam závisť a potom mi to niekto aj želal. Chce sa ďalej bojovať a niečo dobývať v tomto prípade? Čo je teda podstatného v živote? Zápasím ďalej.

Zamýšľam sa nad svojou budúcnosťou a premýšľam, čo bude ďalej. Áno, budem bojovať. Dobijem môj cieľ a sen. Dobehnem do cieľa ako ten športovec, ktorý sa riadne pripravoval na tréningu - bez dopingu. A snáď raz zvíťazím. A snáď mi nebude nikto závidieť! Ale jedno viem isto, vždy je tu  niekto, kto beží popri Vás len tak, bez nezištnosti, bez závistí a s jediným pocitom a to, že vo Vás verí.