Nočné krásy.

Veľa ľudí nemá rado noc. Boja sa tmy a majú radšej, keď ich na koži hrejú slnečné lúče. Ja noc zbožňujem. Síce nemám rada, keď nevidím ani vztýčený prst pred svojou tvárou a zakopávam o všetky veci okolo, ale nočné prítmie, zahalené sčasti v temnote, je nádherné.

 Vidíte iba obrysy tvárí vašich blízkych, občas zahliadnete nejaký pohyb. O to viac sa potom sústredíte na veci, ktoré vo dne nevnímate. 

Na frekvencii a hĺbke hlasov ľudí okolo priamo cítite úsmev, ktorý sa im pri hovorení tvorí na ústach. 

Vnímate magické zvuky prírody,  šepkanie vetra. Vsakujete hĺbku slov, ktoré prednášajú ľudia. 

Práve kvôli tomu noc zbližuje ľudí.

Povedala by som, že ľudia sa v tme viac zverujú. Tá temná mystika im dovoľuje vypustiť veci, ktoré by za svetla nikdy nepovedali. V nočnom chlade sa k sebe túlia a hovoria  tajomstvá, o ktorých by si nikdy nepomysleli, že sa dostanú na povrch.

Neviem, čím to je. Ak vedomie, že druhého človeka len cítite a počujete, otvára ľudské srdcia, alebo či bez rozptyľovania okolitých vecí, ktoré v tme nevidíte, sa viac sústredíte na svoje pocity. Alebo sa ľudia jednoducho iba boja ticha okolo seba a chcú ho zahnať hovorením. 

Myslím, že je to u každého iné.

Ale hlavným dôvodom, prečo obdivujem a milujem noc, je večerná obloha. Večerné obloha posiata miliónmi hviezd, planétami a mesiacom.

Vybavujem si spomienky z jasných nocí, ako pozorujem nebo a ako z neho padajú hviezdy ako veľké nebeské slzy. 

A potom padajúce slzy vyhasnú a zmizne v čiernote.

Ak chcete urobiť životné rozhodnutie, urobte ho v noci. 

Pozorujte pri tom oblohu, počítajte meteory a počúvajte šumenie vetra. 

A neprestávajte sa usmievať. 

Pretože noc je prekrásna a magická a preteká našimi snami.